pondelok 19. novembra 2012

Demokracia je hrozne ťažká vec

Keď som pred pár týždňami písala svoj prvý blog o demokracii, kládla som v ňom otázky predovšetkým sama sebe. Pýtala som sa, či naša túžba po demokracii je skutočná alebo len deklaratívna a či naše správanie nevypovedá o tom, že o politickom smerovaní svojho mesta, okresu, krajiny či Európy vlastne rozhodovať nechceme.

O niekoľko dní neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe predstavovala svoju novú knihu Madeleine Albrightová. Názory na ňu samotnú sa aj v Čechách rôznia, nikto však asi nemôže spochybniť fakt, že sa stala jedným z najvýznamnejších československých rodákov a v priestore svetovej politiky to dotiahla určite naďalej (nehovoriac o tom, že bola prvou ženou na čele amerického ministerstva zahraničných vecí vôbec). Aj keď odhliadneme od obsahu jej postojov a politiky, samotné jej skúsenosti a postavenie jej dávajú právo kvalifikovane sa vyjadrovať k politickým dejinám 20. storočia nielen teoreticky, ale aj osobne: Albrightová priamo či sprostredkovane zažila predvojnovú demokratickú ČSR, nacistickú aj komunistickú totalitu, na ktoré sa navyše (a na rozdiel od nás) dokáže dívať očami amerického politika.  
V diskusii, ktorá nasledovala po prezentácii, Madeleine Albrightová vážne aj vtipne odpovedala na mnohé otázky. Mimoriadne vážna však bola jej odpoveď na otázku, čo si myslí o vývoji v strednej Európe po r. 1989: „Demokracie je hrozně těžká věc,“ povedala.

Ďalšími kamienkami, ktoré dopĺňajú moju mozaiku o demokracii, je paralelné štúdium dejín Nemecka medzi svetovými vojnami a príprava materiálov k mojej diplomovke, ktorá sa viaže na československé dejiny v r. 1945-1948. V oboch prípadoch v priebehu neuveriteľne krátkeho času došlo k premene viac alebo menej fungujúcej demokracie na desivú totalitu. Podotýkam, že v oboch prípadoch zostala formálne platná demokratická ústava: nemecká weimarská ústava de facto platila do r. 1945 a v Československu bola nová ústava prijatá až v r. 1960.

Ako je to možné? Nie je platná demokratická ústava dostatočnou garanciou pre demokraciu samotnú?
Ak som v predchádzajúcom blogu naznačovala, že demokraciu nechceme, možno som sa nevyjadrila presne. Nie je potrebné, aby sme demokraciu nechceli, úplne stačí, ak ju nebudeme chcieť dostatočne. Základným atribútom demokracie (a – priznajme si – asi jedinou serióznou výhodou oproti iným politickým formám) je ustavičná možnosť zmeny. Ak sa na skok vrátim k Albrightovej, „nie je tragédiou, ak voľby dopadnú zle. Lebo vždy budú ďalšie voľby. Zle je vtedy, ak nie sú žiadne ďalšie voľby.“

Ani v Nemecku, ani v Československu nebola totalita nastolená sčista-jasna násilím. To, že vôbec mohlo dôjsť k „prevzatiu moci“, resp. k „víťaznému Februáru“, roky predtým dláždila agresivita nacistov, resp. komunistov, a paralelné ustupovanie demokraticky zmýšľajúcich politikov a občanov. Ešte v 30tych rokoch si z Hitlera Voskovec a Werich vo veľkom uťahovali. Európski politici z neho mali pozitívny dojem. Nemecko na čele s prezidentom Hingenburgom ho chcelo „skrotiť“. A pritom si nevšimli, ako sa postupne jednotlivé články ústavy zneužívajú a moc sa kumuluje v rukách, do ktorých nepatrí. Keď potom Hitler začal ústavu priamo porušovať obmedzovaním občianskych a politických práv Židov, komunistov a ďalších, nebolo už cesty späť. To isté sa stalo v Československu.
A napokon, je to tak vždy. Rímske cisárstvo bolo tiež po stáročia formálne vyhlasované za republiku. Malo dokonca aj senát (hoci Caligula za senátora menoval napr. svojho koňa). Prvému cisárovi Augustovi sa takto podarilo rozleptať najdokonalejšie a najpremyslenejšie protiautoritárske politické zriadenie, aké kedy jestvovalo.
Vo všetkých prípadoch sa demokrati – ako známa žaba z bájky – uvarili, a ani si to nevšimli.


Ako to teda myslela madam Albrightová s „hrozne ťažkou demokraciou“? Budem pokračovať v jej citovaní: „Demokracia je hrozne ťažká vec. Nie je zodpovedné priviesť ju na svet a potom sa o ňu nestarať. Demokracia potrebuje občanov, ktorí sa o ňu budú starať.“
Ako príklad uviedla ukrajinskú oranžovú revolúciu: tam demokracia skončila skôr, než začala, a to len preto, že nad vôľou poriadne sa o ňu postarať zvíťazila túžba po moci a osobné spory medzi jej „rodičmi“.

Čo tento historický exkurz hovorí nám, nechávam na zváženie každého. Pevne verím, že časy totalít už máme za sebou a minimálne z ekonomických dôvodov každému viac vyhovuje hoci iluzívna, ale demokracia. Predsa však stojí za zamyslenie, že v čase, keď si pripomíname 23. výročie získania slobody a demokracie, už v našom štáte ústavu (hoci demokratickú) nemá kto brániť. Že si z nej najvyšší ústavní činitelia robia trhací kalendár a neexistuje sila, ktorá by im v tom zabránila. Veď kto by to mohol urobiť? Prezident? Vláda? Parlament? Najvyšší súd? Generálny prokurátor? Ústavný súd?!
Možno tvrdé slová, ale faktom je, že demokratický charakter našej krajiny dnes závisí jedine od toho, že sa ešte nikto z nich nerozhodol zmeniť ho na nedemokratický. Keby sa tak rozhodol, neexistuje politický spôsob, ako mu v tom zabrániť. Ak – ak sa o svoju demokraciu nezačneme poriadne starať sami.


A niekoľko pozitívnych slov na záver. Prezident Masaryk pri podpisovaní československej ústavy v r. 1920 povedal, že na vypestovanie skutočnej demokracie bude treba päťdesiat rokov ničím nerušeného mieru. Jemu to dopriate nebolo. My už takmer polovicu tohto času máme za sebou. Verím teda, že sa budeme vedieť zodpovednejšie starať o demokraciu, pri ktorej „pôrode“ si mnohí toľko vytrpeli. Ak kvôli ničomu inému, tak aspoň z úcty a vďačnosti voči nim… 

1 komentár:

  1. Je potrebne upresnit, ze v Ceskoslovensku bola po vojne ustava prijata uz 9. maja 1948. V roku 1960 bola prijata dalsia.

    OdpovedaťOdstrániť