Ako rozmýšľanie o budúcnosti ovplyvňuje budúcnosť

Prípadová štúdia: KAN 2.ročník, participant č.16 - Pavol Kosnáč

Sú ľudia, ktorí majú jasnú predstavu, čo so životom – od mala chceli byť lekárom, pilotom, vojakom či prezidentom, a systematicky za týmto cieľom postupujú. A sú ľudia, ktorí jasnú predstavu nemajú, nerobia dokopy nič, alebo urobia čo im rodičia povedia, alebo idú študovať niečo čo sa im zdá ľahké aby si predĺžili detstvo, prípadne idú na rovnakú školu ako ich najlepší kamarát či mladá láska. A potom sú ľudia zaseknutí niekde v strede, ktorí vedia približne skôr čo robiť nechcú, takže sa nenechajú naviesť do niečoho čo sa im nepáči, ale nevedia ani presne, s čím by zviazali svoj život – resp. svoje vzdelanie. A v tejto tretej kategórii som sa nachádzal aj ja.
A keď už si človek aj niečo, čo ho zaujíma a napĺňa vyberie, stojí pred problémom č.2. Čo s vyštudovaným odborom, ak to zrovna nie je informatika či medicína, ktoré sa uplatnia vždy, alebo právo a ekonómia, ktoré sú aspoň pomerne univerzálne ? Môj výber bol religionistika1, čo je presne odbor, ktorého názvu vyslovenie svojim potomkom v súvislosti s budúcim štúdiom zodpovedného rodiča dovádza k slzám, prípadne zúrivosti. Keď sa ma pýtali, čo s tým chcem v budúcnosti robiť, aby som sa uživil, tak hneď po tom, čo ma prešla rozmrzelosť z toho, že ma všetci odrádzajú, som priznal, že to je komplikovaná a zmysluplná otázka.

Možnosti boli dve:

1. Nájsť si prácu v obore. Pravdepodobnosť na niečo také nie je na Slovensku veľká, keďže prakticky neexistuje pracovné miesto, ktoré by bolo dizajnované pre religionistu – je niekoľko – veľmi málo – miest, kde sa religionista hodí, ale to miesto pokojne zastane aj historik, politológ či sociológ, ktorý sa počas svojho štúdia orientoval na témy týkajúce sa náboženstva.
2. Vyštudovať čo ma baví, tých 5 rokov si užiť, ale potom pracovať, kde sa pritrafí. Moje oficiálne vzdelanie ma mohlo pripraviť tak napr. na výuku Náuky o spoločnosti, prípadne Dejepisu na základnej alebo strednej škole, čo nebola presne moja predstava. Moje neoficiálne vzdelanie, ktoré sa mi dostalo mimo školy, ma mohlo pripraviť na rolu profesionálneho babysittera, sprievodcu po historických pamiatkach, promotéra stolových hier, živej reklamy na postele, hráča na triangel, maséra, sekretárky (mužská verzia je myslím „osobný/administratívny asistent“), kuchára, plavčíka, zamestnanca v kameňolome, akúkoľvek nekomplikovanú prácu kde je potrebné ponocovať alebo vojaka Šťasteny. Prípadne by som mohol písať bohatým deťom referáty z chémia a spoločenských vied. Niektoré z týchto možností boli zaujímavé, ale žiadna by ma asi príliš dlho nenapĺňala. 

Zostalo mi zostaviť niečo ako „možnosť 1.1“ – teda robiť niečo súvisejúce s mojim odborom, ale bez tej strašne nízkej pravdepodobnosti. Riešenie je pomerne jednoduché, ale čo do času, námahy a vlastnej iniciatívy náročné, a nedáva žiadne záruky – jednoducho patriť do toho malého percenta, ktorí sa budú schopní uplatniť. Povedal som si, že aj tak nemám lepší program, a skúsim to. Pustil som si Overturu z muzikálu Les Miserables, vykasal si pomyslené rukávy a – nechal som to tak.
Ale po roku som svoju lenivosť a pohodlnosť bol schopný dostatočne spacifikovať (tzv. Operácia Hekatonkheires2 – podľa zásady, že proti strašnému protivníkovi treba nasadiť ešte strašnejšieho), takže som sa do toho, hoci s ročným oneskorením, pustil. To okrem iného priviedlo moje kroky aj do Kolégia Antona Neuwirtha, čo je, ako všetci vieme, brilantný (hoci nie originálny) nápad a projekt, vďaka ktorému existuje aj tento blog, do ktorého by mohlo prispievať už niečo cez 50 alumni z troch ukončených ročníkov KAN-u. Čo obnášali „Operácia Excelsior“ (získavanie praktických a pracovných skúseností) a „Operácia Markowitz-Gadamer“3 (diverzifikácia vedomostí, ich prepájanie a kontextualizácia) a ako vyzerá štúdium na Oxforde vo všeobecnosti4,5 som už písal inde, takže sa nebudem opakovať.
Ale rozhodnutie, ktoré som učinil pred štyrmi rokmi spôsobilo, že môj posledný týždeň vyzeral takto:
Tento trimester je v pondelok Islamský deň – 3 prednášky, dve v Centre pre Islamské štúdiá a jedna v Orientálnom inštitúte. Tá je zaujímavá aj tým, že sa jedná o úvod do islamského práva, ktoré učí priamo prof. Tariq Ramadan, známa postava pre tých, ktorí sa o Islam v Európe zaujímajú, jedna z vedúcich postáv reformného prístupu k Islamu. Ak sa podarí, tak ma ešte čaká bazén a 40 dĺžok na rozplávanie svalovice z nedele.

V utorok voľnejší deň, ktorý trávim prípravou na výskumný seminár v abrahámovských náboženstvách, spoločný dvojročný výskumný program Oxfordskej Univerzity a Hebrejskej Univerzity v Jeruzaleme – téma: postoj abrahámovských monoteizmov k pohanom (chápané naširoko). Moje miesto je v divízii „Kresťanstvo“, historické obdobie „Súčasnosť“, môj supervízor je prof. Guy Stroumsa, ktorý je zároveň hlavou oxfordskej religionistiky. Príprava zahŕňa prípravu na príspevky ostatných, na môj vlastný (do konca roka budem mať dva) a príprava na výročnú konferenciu, ktorá bude tento rok v Oxforde, a budúci rok v Jeruzaleme. Večer spoločná posilňovňa s ostatnými členmi Oxford Lancers – univerzitného tímu amerického futbalu, ku ktorému som sa nedopatrením dostal...
Dnes v Oxford Union rozprával sir Patrick Stewart. Mal som ho poznačeného v kalendári, ale nestihol som ho.

Streda je deň iba s jednou prednáškou z prednáškového cyklu hostí (teda prednášateľov mimo oxfordskú univerzitu) o Islame v Európe – tento týždeň v réžii prof. Mahmouda Salema el Sheikh z Florencie. Zvyšok dňa sa spravidla snažím narýchlo dočítať texty na Teóriu a Metodológiu, ktoré som nestihol cez víkend. Okrem toho nepravidelný tutoriál z Islamu (tento týždeň nebol) s dr. Muhammadom Talibom a telocvičňa s ostatnými Lancermi – zväčša bežecká abeceda – cvičenie, ktoré som neznášal už na telocviku na základnej škole – a tréning techniky, v mojom prípade „lineman“ (pozícia hráča priamo v prvej línii v strede poľa) techník, túto stredu konkrétne „Hold the Line“, čiže obranných. V praxi je možné si to predstaviť, ako snahu zostaviť hradbu z tiel, ktorá by mala vydržať náraz menšieho automobilu v 30 km rýchlosti.

Štvrtok – subjektívne najkomplikovanejší deň, keďže doobedie obsahuje predmet „Advaced Themes in Study of Religion“, ktorý v podstate predstavuje teóriu a metodológiu religionistiky – pomerne komplikované a abstraktné texty, niektoré v nie úplne modernej angličtine. Jedná sa o seminár, na ktorý je nutné naštudovať pomerne veľa materiálu (zväčša zaberie víkend), ktorý nie vždy stihnem. Tu ma vyslovene zachraňujú hodiny strávené nad textami, ktoré nám ešte v Bratislave na KaPoR-ovi dával prof. Kováč a doc. Kovács a ktoré som nabral počas Operácie Markowitz-Gadamer – široký základ a veľa praktických príkladov mi dáva slušnú možnosť manévrovať a improvizovať, keď sa človek nie úplne chytá – tento týždeň napr. na „Poles of Light Theory“, čo sa ukázalo ako poetický názov pre jednu z teórií zmeny náboženskej praxe v diaspore, ilustrovanú na londýnskych zoroastriánoch. Pravdepodobne to bolo v jednom z textov, ktoré som nestihol. Podarilo sa mi nadviazať príkladom z osídľovania Karibiku a Strednej Ameriky Španielmi, čo nebezpečenstvo pomysleného čierneho bodu odvrátilo.
Štvrtkový večer je vyhradený tzv. „Chalkboard Thursday“, čiže strategickej a teoretickej príprave v americkom futbale. Dve hodiny každý štvrtok sa snažím naučiť sa tie strašne komplikované pravidlá, pozerajú sa videá hier našich nasledujúcich súperov, vysvetľuje sa niekoľko stoviek kombinácií volacích znakov a pod. Zatiaľ úspešne zvládam štyri Defenzívne hry - 50 Base Strong Right/Left a 50 Eagle Strong Right/Left, a ofenzívne volacie znaky - Red/Blue/Green, 11/14/16, Dive/Boot/Wheel/House Fire – teda približne 36 kombinácií (kapitán útoku, alebo quarteback, musí poznať teda niekoľko sto kombinácií). Tento štvrtok bol pomerne dobre zvládnutý, napriek cvičnému požiarnemu poplachu, ktorý sa spustil o pol ôsmej ráno (pre mňa hlboká noc), a ktorého ignorovanie môže priniesť menšiu pokutu. Tentoraz neprinieslo.
Na štvrtok by pripadali aj prednášky z histórie vedy s dr. Williamom Carrollom, tento trimester sa mi ale kryjú s metodológiou, takže som ich, hoci nerád, musel oželieť.
Štvrtkové neskoré večery sa konajú aj prednášky a diskusie C.S.Lewis society a Socrates society, filozofických a debatných spoločností Oxfordskej Univerzity, ktorých sa občas účastním. Tentokrát ale nie.

Piatok je môj obľúbený deň. Nie sú prednášky, semináre ani tutoriály. Piatky sa zväčša nesú v znamení prípravy na moje tutoriálny z Islamu. Večer by mala byť druhá posilňovňa, ale tej sa nezúčastňujem. Tento bol v Oxford Union živý prenos s Julianom Assange-om, zakladateľom portálu Wikileaks. Nevyzeral spokojný...

Cez víkend sa neučí, iba občas sa na sobotu pritrafí nejaký zameškaný tutoriál. Pre mňa sú víkendy zväčša v znamení krvi a potu – buď obrazne nad teóriou a metodológiou, alebo doslova na trávniku („Game time – Pain time“). V nedeľu bývajú počas sezóny ligové zápasy, mimo sezóny plné tréningy, ktoré zvyčajne zaberú aj s prípravou tak 6 hodín. Počas sezóny, kedy odpadá ťažký nedeľný tréning sa presúva jeho ľahšia verzia na sobotu (bez výstroje, 3 hodiny). Počas celého druhého trimestra (Hilary term) sezóna je. Túto nedeľu sme mali hrať proti Royal Holloway (University of London) Bears, ale keďže sa práve roztopil ľad, boli všetky dostupné ihriská rozmočené, takže rozhodcovia z federácie zápas presunula na koniec februára. Škoda. Na druhej strane sa teším, že sa otepľuje, keď vám chrániče na zuby po vybratí zamŕzajú a blato je prvé dve hodiny hry ako kameň a potom ako kaša, začne sa vám zima zajedať skôr než obyčajne...
Namáhavé víkendy ale niekedy spestrujú veľmi príjemné akcie Oxford University Czech and Slovak Society, iné spoločenské aktivity, či pozvania na večeru od rôznych náboženských spoločností, ktoré sa snažím lepšie spoznať. Tento týždeň to bola skvelá šabatová večera u ortodoxných chabad židov a raňajky u oxfordských kvakerov, ktorí okrem iného obývajú jeden z domov, ktoré svojho času využíval aj C.S.Lewis.
V nedeľu ráno ma niekedy budí evanjelikálna bohoslužba pod holým nebom, ktorú si organizujú moji americkí spolubývajúci. Inokedy by som sa o ňu zaujímal, ale ak v skoré nedeľné ráno počujete gospelovú pesničku „Word of God the Father“ príliš často, okrem toho že sa naučíte slová ju začnete úprimne neznášať...

Pri pohľade dozadu je zrejmé, že keby som rozmýšľal o budúcnosti, a ako s ňou zaobchádzať, inak, môj týždeň by pravdepodobne vyzeral veľmi odlišne. Podarilo sa mi veľa skvelých vecí a moja budúcnosť sa začína črtať pomerne zaujímavo. Na druhú stranu, nemal by som prasknutý spodný článok prostredníka na pravej ruke, na ktorú mi včera s oceľovými štuplákmi dupol č.72, keď som zložil č.8, a nemal pred sebou text o hinduistickom posvätnom nacionalizme, ktorý musím prečítať, aj keď už sa pomaly brieždi a mne sa veľmi, ale veľmi nechce. Všetko má svoje výhody a nevýhody...

1_Je možné dosadiť rôzne iné neperspektívne odbory, od čistej filozofie po muzikológiu.

2_Prečo som tým činnostiam dával srandovné názvy ? Pomáhalo to. Asi ako keď som si na strednej škole dal na stôl zmenšenú repliku Achillovej prilby, a keď sa mi strašne nechcelo ísť trénovať, občas som sa s ňou pohrával (mala uspokojivú kovovú váhu) a nakoniec som šiel. Bol to symbol, reprezentoval námahu, odôvodnenie prečo to vôbec robiť a bol symbolickou mentálnou reprezentáciou cieľa. A symboly sú mocné a nápomocné. Zvlášť keď majú dobré meno. Operácia Markowitz-Gadamer sa pôvodne volala Operácia Shotgun, resp. Operácia Pavučina, ale to nejako dostatočne nereprezentovalo celú vec. Ako ktosi povedal, vystihnúť niečo presne a takmer presne je ako keď počuť v diaľke búrku, alebo keď do vás udrie blesk. Efekt sa, subjektívne, veľmi líši...

3_Oxbridge profil: http://www.oxbridge.sk/profiles/pavol-kosnac/
4_Humanities na Oxforde: http://www.oxbridge.sk/2012/12/05/humanities-na-oxforde
5_Oxbridge, a čo sa robí, keď sa neštuduje: http://www.oxbridge.sk/2013/01/19/Oxbridge-ked-sa-nestuduje

Pavol Kosnáč