Náš život v paláci

Pôvodne som chcel písať o niečom inom. Potom som si však uvedomil, že najprv by bolo vhodné napísať o tom, ako sa vlastne žilo v Kolégiu v Trnave. A keďže toto je omnoho príjemnejšia, a na prvý pohľad aj ľahšia úloha, rozhodol som sa oboznámiť našu alumni komunitu aj s tým, ako sa žilo v jedinečnom a bohužiaľ neopakovateľnom programe KAN v Trnave.

Trnavský KAN sídlil na rozdiel od ivanského v centre mesta. Dokonca len dve ulice od rektorátu Trnavskej univerzity. V praxi to znamenalo, že keď sa škola začínala o 10:00 stačilo vstať o 9:30 a všetko sa dalo úplne v pohodičke postíhať (to platí len pre chlapcov). Takéto bývanie nám závidel nejeden spolužiak a v triedach sme boli aj pre túto blízkosť ubytovania pri škole braní tak trochu ako vyvolení. My sme však túto úlohu prijali s radosťou, veď kto by sa hanbil za to, že býva v paláci, ktorý sa nachádza minútku od školy. Umiestnenie KAN v centre mesta sa môže javiť ako výhoda aj z iných stránok. Nepopieram, mali sme blízko na omšu, na obed a na pivo (dokonca i za dobrú cenu). Tým sa však výhody bývania v centre Trnavy končia, pretože tam sa okrem reštaurácií, pubov a kaviarní nenachádza nič praktické. Dokonca ani slušné potraviny.

Zvnútra bola tá budova už trochu iné kafé. Na začiatku nám chýbali stoly, či iné kusy nábytku, ktoré bývanie vedia spríjemniť. Tie sme si však počas roka akosi pozháňali. Avšak keď prišla zima, teplo na sklade nemali nikde. Ľudia to bola kosa. Keď som sa chcel zohriať, šiel som sa osprchovať. V živote som toho toľko pod perinou neprečítal a asi už ani nikdy neprečítam. Na druhej strane v škole som sa hneď cítil akosi príjemnejšie. Ale ináč tam bolo, čo sa bývania týka veľmi fajn. Lepšie bývanie som počas celého štúdia nemal a asi už ani nebudem mať. Veď niektoré izby dosahovali rozmerov štyroch izieb K-10.

Na tomto mieste by som ešte rád vyvrátil mýtus o tom, že prvý ročník to má fajn, pretože si môže zariadiť všetko, ako sa mu páči. Ak si to niekto myslí, tak môže ľutovať, že tam s nami nebol, keď sa miestnosť, ktorú sme chceli nazývať jedálňou presťahovala aj s nábytkom možno aj tri krát za týždeň začalo mi to celkom liezť na nervy a na kríže. Na druhej strane je pravdou, že vtedy sa mi nezdalo, že tam máme málo nábytku.

K začiatkom TT KANu neodmysliteľne patrí aj epizódka s kľúčmi. Brána, ktorá bola od cesty sa dala otvoriť pomerne jednoducho, avšak akosi na nej chýbalo miesto na prsty, ktoré by kľúčom mali pootočiť. Každé otváranie brány preto znamenalo potlačenie pudu sebazáchovy. Oproti dverám do budovy to však nebolo nič. Nikdy nezabudnem ako Monika odišla z Čajky minimálne pol hodinu skôr ako ostatní avšak do budovy sa skôr ako my nedostala, keďže nemohla otvoriť dvere. Prečo? Zámok tam proste na pohyby kľúča nereagoval. Človek teda mohol kľúčom v zámku točiť a točiť a  točiť a točiť a točiť ako Monika, avšak ak nenašiel tú správnu polohu, (ktorú som ja nikdy nenašiel) dvere neotvoril. Tie dvere boli niekedy fakt zúfalé, ale tuším do mesiaca nám vymenili zámok a obrúsili bránu, takže týmto malým dobrodružstvám bol koniec.

Iný typ dobrodružstiev však trval neprestajne počas celého roka. Bolo to upratovanie. Ja som tú chodbu zmýval hodinu a pol. Navyše človek to musel stihnúť za denného svetla, pretože na chodbe sme nemali klasický vypínač, ale svetlo, ktoré sa po minúte vždy vyplo. Preto ak človek nechcel zmývať s čelovkou na hlave musel si obzvlášť v zime dosť strážiť čas. Umývanie riadu po večeri na ktorej sa zúčastnilo okolo dvadsať ľudí v umývadle, ktoré proste tečie? Minimálne ďalšia hodina. Zmývanie schodov či čistenie kuchyne bola oproti tomu ešte celkom fajn služba.

Srandovné bolo aj obsadenie izieb. Na začiatku chodby býval Mišo s Ondrom, v druhej izbe býval Mišo s Ondrom a v tretej Ďuro s Ďurom. Toto je asi jediné, čo vydržalo celý rok nezmenené. Ostatní sa počas roka aspoň raz sťahovali. Či už kvôli tomu, že im páter uvoľnil izbu, alebo kvôli tomu, že mali plesnivú izbu, alebo z iných dôvodov. Ešte pre pobavenie na konci chodby ku koncu školského roka bývali Peťo a Peťo.

Ďalším našim špecifikom bolo, že dievčatá bývali na chodbe s chlapcami. Musím povedať, že celkom príjemná skúsenosť, aj keď nám niekedy tie dievčatá liezli na nervy. Človek sa ani pri hraní počítačovej hry nemohol slobodne odviazať. Ináč, aby som bol korektný musím povedať, že ja som zákaz chodenia na dievčenské izby nikdy nedodržiaval a Ondro tiež. Vlastne to nedodržiaval nikto, len niektorí sa občas tak tvárili. Ale nemajte nám to za zlé. Nikdy sme totiž žiadnu mieru neprekročili. Zároveň sme si boli plne vedomí priestorov v ktorých sa nachádzame a nikto si nikdy nedovolil ani len vyjsť na chodbu len v pyžame.

Čo bolo ešte rozdielne oproti Ivanke? Až na pár výnimiek sme tam nemali Martina a Juraja. Ale mali sme Matúša. Ľudia, to bol učiteľ. Teraz, keď som mimo KAN a jediní učitelia, s ktorými sa stretávam sú tí na škole, tak zisťujem, čo je to dobrý učiteľ. To, že je Matúš „bezodný megamozog“ snáď ani netreba pripomínať. Rád by som tu preto zdôraznil niečo iné. Matúš je chlap so železnou sebadisciplínou. Je dôsledný, nielen v tom čo od druhých požaduje, ale aj voči sebe a svojmu vzťahu k iným. Matúš nás nikdy neodmietol, práve naopak, dokázal s nami do druhej rána vyhrávať na gitare a spievať a potom od piatej alebo šiestej rána vstávať spoločne s Katkou, aby ju vyprevadil do práce a sám sa pustil do tej svojej. Raz dokonca napísal aj odporúčaný denný plán študenta, no ja som sa ho nikdy neodhodlal vyskúšať. Matúš ma v mnohom inšpiroval a to nie len slovne, ale najmä svojim životom. Stal sa mi ozajstným priateľom, (neviem povedať či aj podľa hodnotenia, ktoré sa v KAN používa, pretože ja som toto hodnotenie nikdy neovládal a neprijal) o čom svedčí úsmev na našich tvárach vždy keď sa stretneme, jeho pohostinnosť, s akou nás s Katkou vždy privítajú, či neskrotná túžba rozprávať sa o niečom veľkom, vždy keď ho stretnem s vedomím, že nebudeme len strieľať do vetra.

Okrem Matúša tam okrem nás študentov boli naši stážisti. Na Moniku sa nedalo nikdy hnevať. Dokonca aj z izby ma dokázala vyhodiť s úsmevom, pretože sa musela učiť. Zato Peťo Kováč, to už bolo iné kafé. Ten ma z izby nikdy nevyhodil. Práve naopak Captain Morgen, nemecké či ukrajinské víno, pivo, chutná whisky, vždy sa niečo našlo. Zdôrazňujem, že vždy s mierou. Peťo to je moja a Močkorkova krvná skupina. Keď sa išlo o polnoci do Krušovíc, my sme boli jadro. V debatách pri pive sme dokázali stráviť hodiny. Najlepšie na tom bolo, že to neboli krčmové reči. My sme tam reálne riešili, nie len otázky typu, ako pomôcť KAN, či gymnáziu v Šaštíne (to sme na môj vkus riešili až príliš často), ale zamýšľali sme sa tam aj nad filozofickými, či politickými otázkami a ten čas s týmito pánmi, niekedy aj dámami sa mi zdal skutočne plodnejší, ako niektoré hodiny strávené v škole. Najlepšie večery v Krušoviciach sa končili piesňami Jarka Nohavicu Fotbal, alebo Když mne brali za vojááááka... Na druhej strane by som chcel vyvrátiť ďalší mýtus. Peťo Kováč nebol žiaden flákač a tento jeho prístup mu nijako nezabraňoval, ale práve naopak pomáhal pri spĺňaní všetkých povinnosti stážistu. Neskôr naše rady stážistov rozšíril aj Peťo Šulek. Čo vám poviem, život s rockerom. Pred koncertom The Elements sa človek kvôli zvukom, ktoré sa pri Peťovej hlasovej rozcvičke šírili, bál vyjsť z izby.

O duchovnú zložku nášho spoločenstva sa staral otec Matej. Večne usmiaty chlap so srdcom na dlani. Stačilo jeho  podanie ruky a hneď som vedel, s kým mám tú česť. Slová jeho kázne vychádzali z múdrosti srdca. Pri ňom si človek prirodzene uvedomil, čo vzdelancom dnešnej doby chýba. Otec Matej je asi najsrdečnejším človekom, akého som kedy stretol. Už z očí mu žiari radosť. Spoveď pri ňom bola spoločným trápením sa nad hriechmi a spoločnou radosťou z odpustenia. Škoda len, že medzi nami nemohol bývať. Možno práve preto sme si boli vzácnejší. My sme raz za týždeň načerpali silu z neho a myslím, že aj on z nás.

Poslednou osobou, ktorú nemožno pri TT KANe obísť bol náš páter, na verejnosti skôr známy ako emeritný trnavský arcibiskup Róbert Bezák. Neviem o nikom okrem mojej priateľky Dominiky, kto by sa mohol pochváliť tým, že ho arcibiskup učil lyžovať. Trnavskí KANci majú podobných nevšedných zážitkov s Arcibiskupom mnoho a každý z nás by určite vedel povedať aspoň jeden. Máme to šťastie, že sme osobne mohli pocítiť, aké je mať nablízku arcibiskupa s ľudskou tvárou. Aj on bol súčasťou nášho spoločenstva. Vždy ochotný prísť, vždy ochotný pomôcť. Jeho príbeh je pre nás tak trochu aj našim príbehom. On je biskup bez diecézy, my sme KANci bez našej alma mater, on je biskup bez veriacich, my sme KANci bez priamych pokračovateľov. Zloba, ktorá ho zmietla dolu sa priživila aj na nás. Aj toto patrí k našej jedinečnej skúsenosti.

Život v KAN bol však v drvivej väčšine životom plnohodnotným a radostným. Veď kto by už len mohol byť nespokojný keď hneď ráno stretne v kuchyni partiu veselých mladých ľudí a dá si s nimi raňajky. Potom sa vyberie do školy, poprípade na tutoriál, kde si overí svoje argumentačné a rétorické schopnosti, alebo si len tak v izbe polemizuje s myšlienkami textu nejakého veľkého človeka, zatiaľ čo z vedľajšej izby sa ozývajú tóny niektorej z geniálnych piesní Dream Theater, Iron Maiden, či inej hudobnej pecky. Po štúdiu nasleduje obed v Baštách s podobne príjemnou spoločnosťou ako na raňajkách a program podobný tomu doobedňajšiemu. Okolo tretej, štvrtej poobede si treba oddýchnuť. Na basket s prvkami zápasenia sa väčšinou partia našla. Ak nie, stačilo sa za niekým zastaviť a o dobrú spoločnosť nikdy nebola núdza. Nasleduje seminár, stretnutie s významnou osobnosťou, omša, či varenie večere. Ono je to vlastne jedno, aj tak sa všetci nakoniec zídu v kuchyni. Toto je naša miestnosť. Tu sa vždy točí najviac ľudí, tu je stále s kým podebatiť, tu je stále komu čo zjesť, tu sa dá stále z niekoho si uťahovať, aj keď tu je vždy najväčšia zima. Večer po kompletku sa už nedeje nič vážne. Maximálne nejaká debatka na izbe, pri piesňach Kryla či Nohavicu, poprípade Krušovice. Sem tam keď nám preskočilo dali sme Countra. Na našej izbe bolo rituálom pred spaním si ešte zahrať NHL-ku. Tuším to nikdy neskončilo len pri jednej.

Počas víkendov sa dalo pekne sledovať ako sa naše spoločenstvo rozvíja. Spočiatku bol palác cez víkendy väčšinou prázdny. Postupne sa to však menilo a nakoniec sme si poriadne ani nevedeli predstaviť víkend bez túry, výletu, či iného nevšedného zážitku. Celé to vyvrcholilo výletom do Šajdíkových Humeniec. Nevedeli sme sa dohodnúť kam sa vyberieme tak sme sa dohodli na tom, že prídeme na stanicu a prvý vlak, ktorý pôjde bude náš. Takto nejako sme sa dostali do Šajdíkových Humeniec. Dnes už viem, že tam majú najväčšie golfové ihrisko na Slovensku, no v dedine žiadnu reštauráciu. Na obed sme teda mali chmeľovú respektíve kofolovú polievku s nanukom, čipsami a tyčinkami. Búrka, ktorá po tomto obede nasledovala nám náladu nijako nemohla pokaziť, práve naopak. Tancovať medzi kvapkami dažďa, či ľahnúť si na mokrú cestu to dokáže len partia skutočne radostných ľudí. Ináč na jednom z takýchto výletov vznikla aj podľa mňa geniálna veta, ktorá je však medzi ostatnými KANcami dosť málo známa. Alebo ste už počuli slogan túry na Záruby I´m sexi, and I´m Neuwirth?

Sila, vitalita, radosť a krása nášho spoločenstva sa však naplno prejavila až na konci roka. Začalo to všetko výletom k nám, do Sniny. Moja rodina ostala nadšená. Dovtedy sa ma všetci doma pýtali, že čo to Kolégium vlastne je, no ja som to akosi nikdy nevedel správne vyjadriť. Keď KANci zo Sniny odišli nikomu som už nemusel nič vysvetľovať, doma bolo všetkým jasné, čo to Kolégium vlastne je.

Záver roka bol ťažký. Jednak preto, že sa nad nami zbiehali mračná zrušenia trnavského KANu, jednak preto, že nám bolo ľúto, že sa to všetko pomaly končí. My sme však aj tento smútok dokázali premeniť na radosť a myslím, že každý, kto to videl muselo ho to chytiť. Koniec koncov, ak by to tak nebolo, Patricia by asi nikdy netancovala o deviatej ráno na chodbe nášho paláca. Som rád, že táto radosť a toto spoločenstvo medzi nami nezaniklo ani po tom, čo sa naše cesty rozišli a naše stretnutia sa aj po dlhšej dobe nesú v takej nálade, ako keby sme z KANu odišli ešte len včera. Škoda len, že túto radosť a silu života, ktorú sme v trnavskom KANe prežili po nás nemôžu v týchto priestoroch zažiť ďalší študenti.

Aj napriek tomu som rád, že som mohol v trnavskom KANe prežiť rok plný viery, premýšľania, radosti a spoločenstva. Takýto zážitok by som doprial každému človeku. KAN TT je už síce minulosťou rovnako, ako moje štúdium v tejto perfektnej, a pre mladých ľudí, tak potrebnej inštitúcií. Môj život sa však nekončí. Ako ho prežiť naplno mimo KANu? No to je už iná téma...

PS: Môj rok v KANe bol tak bohatý, že nemám šancu o všetkom tu napísať. Mojou snahou preto nebolo napísať o každom človeku, ktorého som v KANe stretol, či o všetkých zážitkoch, ktoré som tu prežil, ale len poskytnúť základný rámec, na základe ktorého by si čitateľ mohol utvoriť istú predstavu, na ktorej by som v budúcnosti mohol ďalej stavať.

Michal Čop