streda 30. januára 2013

Ako rozmýšľanie o budúcnosti ovplyvňuje budúcnosť

Prípadová štúdia: KAN 2.ročník, participant č.16 - Pavol Kosnáč
Sú ľudia, ktorí majú jasnú predstavu, čo so životom – od mala chceli byť lekárom, pilotom, vojakom či prezidentom, a systematicky za týmto cieľom postupujú. A sú ľudia, ktorí jasnú predstavu nemajú, nerobia dokopy nič, alebo urobia čo im rodičia povedia, alebo idú študovať niečo čo sa im zdá ľahké aby si predĺžili detstvo, prípadne idú na rovnakú školu ako ich najlepší kamarát či mladá láska. A potom sú ľudia zaseknutí niekde v strede, ktorí vedia približne skôr čo robiť nechcú, takže sa nenechajú naviesť do niečoho čo sa im nepáči, ale nevedia ani presne, s čím by zviazali svoj život – resp. svoje vzdelanie. A v tejto tretej kategórii som sa nachádzal aj ja.
A keď už si človek aj niečo, čo ho zaujíma a napĺňa vyberie, stojí pred problémom č.2. Čo s vyštudovaným odborom, ak to zrovna nie je informatika či medicína, ktoré sa uplatnia vždy, alebo právo a ekonómia, ktoré sú aspoň pomerne univerzálne ? Môj výber bol religionistika1, čo je presne odbor, ktorého názvu vyslovenie svojim potomkom v súvislosti s budúcim štúdiom zodpovedného rodiča dovádza k slzám, prípadne zúrivosti. Keď sa ma pýtali, čo s tým chcem v budúcnosti robiť, aby som sa uživil, tak hneď po tom, čo ma prešla rozmrzelosť z toho, že ma všetci odrádzajú, som priznal, že to je komplikovaná a zmysluplná otázka.
Možnosti boli dve:
  1. Nájsť si prácu v obore. Pravdepodobnosť na niečo také nie je na Slovensku veľká, keďže prakticky neexistuje pracovné miesto, ktoré by bolo dizajnované pre religionistu – je niekoľko – veľmi málo – miest, kde sa religionista hodí, ale to miesto pokojne zastane aj historik, politológ či sociológ, ktorý sa počas svojho štúdia orientoval na témy týkajúce sa náboženstva.
  2. Vyštudovať čo ma baví, tých 5 rokov si užiť, ale potom pracovať, kde sa pritrafí. Moje oficiálne vzdelanie ma mohlo pripraviť tak napr. na výuku Náuky o spoločnosti, prípadne Dejepisu na základnej alebo strednej škole, čo nebola presne moja predstava. Moje neoficiálne vzdelanie, ktoré sa mi dostalo mimo školy, ma mohlo pripraviť na rolu profesionálneho babysittera, sprievodcu po historických pamiatkach, promotéra stolových hier, živej reklamy na postele, hráča na triangel, maséra, sekretárky (mužská verzia je myslím „osobný/administratívny asistent“), kuchára, plavčíka, zamestnanca v kameňolome, akúkoľvek nekomplikovanú prácu kde je potrebné ponocovať alebo vojaka Šťasteny. Prípadne by som mohol písať bohatým deťom referáty z chémia a spoločenských vied. Niektoré z týchto možností boli zaujímavé, ale žiadna by ma asi príliš dlho nenapĺňala. 
Zostalo mi zostaviť niečo ako „možnosť 1.1“ – teda robiť niečo súvisejúce s mojim odborom, ale bez tej strašne nízkej pravdepodobnosti. Riešenie je pomerne jednoduché, ale čo do času, námahy a vlastnej iniciatívy náročné, a nedáva žiadne záruky – jednoducho patriť do toho malého percenta, ktorí sa budú schopní uplatniť. Povedal som si, že aj tak nemám lepší program, a skúsim to. Pustil som si Overturu z muzikálu Les Miserables, vykasal si pomyslené rukávy a – nechal som to tak.
Ale po roku som svoju lenivosť a pohodlnosť bol schopný dostatočne spacifikovať (tzv. Operácia Hekatonkheires2 – podľa zásady, že proti strašnému protivníkovi treba nasadiť ešte strašnejšieho), takže som sa do toho, hoci s ročným oneskorením, pustil. To okrem iného priviedlo moje kroky aj do Kolégia Antona Neuwirtha, čo je, ako všetci vieme, brilantný (hoci nie originálny) nápad a projekt, vďaka ktorému existuje aj tento blog, do ktorého by mohlo prispievať už niečo cez 50 alumni z troch ukončených ročníkov KAN-u. Čo obnášali „Operácia Excelsior“ (získavanie praktických a pracovných skúseností) a „Operácia Markowitz-Gadamer“3 (diverzifikácia vedomostí, ich prepájanie a kontextualizácia) a ako vyzerá štúdium na Oxforde vo všeobecnosti4,5 som už písal inde, takže sa nebudem opakovať.
Ale rozhodnutie, ktoré som učinil pred štyrmi rokmi spôsobilo, že môj posledný týždeň vyzeral takto:
Tento trimester je v pondelok Islamský deň – 3 prednášky, dve v Centre pre Islamské štúdiá a jedna v Orientálnom inštitúte. Tá je zaujímavá aj tým, že sa jedná o úvod do islamského práva, ktoré učí priamo prof. Tariq Ramadan, známa postava pre tých, ktorí sa o Islam v Európe zaujímajú, jedna z vedúcich postáv reformného prístupu k Islamu. Ak sa podarí, tak ma ešte čaká bazén a 40 dĺžok na rozplávanie svalovice z nedele.

V utorok voľnejší deň, ktorý trávim prípravou na výskumný seminár v abrahámovských náboženstvách, spoločný dvojročný výskumný program Oxfordskej Univerzity a Hebrejskej Univerzity v Jeruzaleme – téma: postoj abrahámovských monoteizmov k pohanom (chápané naširoko). Moje miesto je v divízii „Kresťanstvo“, historické obdobie „Súčasnosť“, môj supervízor je prof. Guy Stroumsa, ktorý je zároveň hlavou oxfordskej religionistiky. Príprava zahŕňa prípravu na príspevky ostatných, na môj vlastný (do konca roka budem mať dva) a príprava na výročnú konferenciu, ktorá bude tento rok v Oxforde, a budúci rok v Jeruzaleme. Večer spoločná posilňovňa s ostatnými členmi Oxford Lancers – univerzitného tímu amerického futbalu, ku ktorému som sa nedopatrením dostal...
Dnes v Oxford Union rozprával sir Patrick Stewart. Mal som ho poznačeného v kalendári, ale nestihol som ho.

Streda je deň iba s jednou prednáškou z prednáškového cyklu hostí (teda prednášateľov mimo oxfordskú univerzitu) o Islame v Európe – tento týždeň v réžii prof. Mahmouda Salema el Sheikh z Florencie. Zvyšok dňa sa spravidla snažím narýchlo dočítať texty na Teóriu a Metodológiu, ktoré som nestihol cez víkend. Okrem toho nepravidelný tutoriál z Islamu (tento týždeň nebol) s dr. Muhammadom Talibom a telocvičňa s ostatnými Lancermi – zväčša bežecká abeceda – cvičenie, ktoré som neznášal už na telocviku na základnej škole – a tréning techniky, v mojom prípade „lineman“ (pozícia hráča priamo v prvej línii v strede poľa) techník, túto stredu konkrétne „Hold the Line“, čiže obranných. V praxi je možné si to predstaviť, ako snahu zostaviť hradbu z tiel, ktorá by mala vydržať náraz menšieho automobilu v 30 km rýchlosti.

Štvrtok – subjektívne najkomplikovanejší deň, keďže doobedie obsahuje predmet „Advaced Themes in Study of Religion“, ktorý v podstate predstavuje teóriu a metodológiu religionistiky – pomerne komplikované a abstraktné texty, niektoré v nie úplne modernej angličtine. Jedná sa o seminár, na ktorý je nutné naštudovať pomerne veľa materiálu (zväčša zaberie víkend), ktorý nie vždy stihnem. Tu ma vyslovene zachraňujú hodiny strávené nad textami, ktoré nám ešte v Bratislave na KaPoR-ovi dával prof. Kováč a doc. Kovács a ktoré som nabral počas Operácie Markowitz-Gadamer – široký základ a veľa praktických príkladov mi dáva slušnú možnosť manévrovať a improvizovať, keď sa človek nie úplne chytá – tento týždeň napr. na „Poles of Light Theory“, čo sa ukázalo ako poetický názov pre jednu z teórií zmeny náboženskej praxe v diaspore, ilustrovanú na londýnskych zoroastriánoch. Pravdepodobne to bolo v jednom z textov, ktoré som nestihol. Podarilo sa mi nadviazať príkladom z osídľovania Karibiku a Strednej Ameriky Španielmi, čo nebezpečenstvo pomysleného čierneho bodu odvrátilo.
Štvrtkový večer je vyhradený tzv. „Chalkboard Thursday“, čiže strategickej a teoretickej príprave v americkom futbale. Dve hodiny každý štvrtok sa snažím naučiť sa tie strašne komplikované pravidlá, pozerajú sa videá hier našich nasledujúcich súperov, vysvetľuje sa niekoľko stoviek kombinácií volacích znakov a pod. Zatiaľ úspešne zvládam štyri Defenzívne hry - 50 Base Strong Right/Left a 50 Eagle Strong Right/Left, a ofenzívne volacie znaky - Red/Blue/Green, 11/14/16, Dive/Boot/Wheel/House Fire – teda približne 36 kombinácií (kapitán útoku, alebo quarteback, musí poznať teda niekoľko sto kombinácií). Tento štvrtok bol pomerne dobre zvládnutý, napriek cvičnému požiarnemu poplachu, ktorý sa spustil o pol ôsmej ráno (pre mňa hlboká noc), a ktorého ignorovanie môže priniesť menšiu pokutu. Tentoraz neprinieslo.
Na štvrtok by pripadali aj prednášky z histórie vedy s dr. Williamom Carrollom, tento trimester sa mi ale kryjú s metodológiou, takže som ich, hoci nerád, musel oželieť.
Štvrtkové neskoré večery sa konajú aj prednášky a diskusie C.S.Lewis society a Socrates society, filozofických a debatných spoločností Oxfordskej Univerzity, ktorých sa občas účastním. Tentokrát ale nie.

Piatok je môj obľúbený deň. Nie sú prednášky, semináre ani tutoriály. Piatky sa zväčša nesú v znamení prípravy na moje tutoriálny z Islamu. Večer by mala byť druhá posilňovňa, ale tej sa nezúčastňujem. Tento bol v Oxford Union živý prenos s Julianom Assange-om, zakladateľom portálu Wikileaks. Nevyzeral spokojný...

Cez víkend sa neučí, iba občas sa na sobotu pritrafí nejaký zameškaný tutoriál. Pre mňa sú víkendy zväčša v znamení krvi a potu – buď obrazne nad teóriou a metodológiou, alebo doslova na trávniku („Game time – Pain time“). V nedeľu bývajú počas sezóny ligové zápasy, mimo sezóny plné tréningy, ktoré zvyčajne zaberú aj s prípravou tak 6 hodín. Počas sezóny, kedy odpadá ťažký nedeľný tréning sa presúva jeho ľahšia verzia na sobotu (bez výstroje, 3 hodiny). Počas celého druhého trimestra (Hilary term) sezóna je. Túto nedeľu sme mali hrať proti Royal Holloway (University of London) Bears, ale keďže sa práve roztopil ľad, boli všetky dostupné ihriská rozmočené, takže rozhodcovia z federácie zápas presunula na koniec februára. Škoda. Na druhej strane sa teším, že sa otepľuje, keď vám chrániče na zuby po vybratí zamŕzajú a blato je prvé dve hodiny hry ako kameň a potom ako kaša, začne sa vám zima zajedať skôr než obyčajne...
Namáhavé víkendy ale niekedy spestrujú veľmi príjemné akcie Oxford University Czech and Slovak Society, iné spoločenské aktivity, či pozvania na večeru od rôznych náboženských spoločností, ktoré sa snažím lepšie spoznať. Tento týždeň to bola skvelá šabatová večera u ortodoxných chabad židov a raňajky u oxfordských kvakerov, ktorí okrem iného obývajú jeden z domov, ktoré svojho času využíval aj C.S.Lewis.
V nedeľu ráno ma niekedy budí evanjelikálna bohoslužba pod holým nebom, ktorú si organizujú moji americkí spolubývajúci. Inokedy by som sa o ňu zaujímal, ale ak v skoré nedeľné ráno počujete gospelovú pesničku „Word of God the Father“ príliš často, okrem toho že sa naučíte slová ju začnete úprimne neznášať...


Pri pohľade dozadu je zrejmé, že keby som rozmýšľal o budúcnosti, a ako s ňou zaobchádzať, inak, môj týždeň by pravdepodobne vyzeral veľmi odlišne. Podarilo sa mi veľa skvelých vecí a moja budúcnosť sa začína črtať pomerne zaujímavo. Na druhú stranu, nemal by som prasknutý spodný článok prostredníka na pravej ruke, na ktorú mi včera s oceľovými štuplákmi dupol č.72, keď som zložil č.8, a nemal pred sebou text o hinduistickom posvätnom nacionalizme, ktorý musím prečítať, aj keď už sa pomaly brieždi a mne sa veľmi, ale veľmi nechce. Všetko má svoje výhody a nevýhody...


1_Je možné dosadiť rôzne iné neperspektívne odbory, od čistej filozofie po muzikológiu.

2_Prečo som tým činnostiam dával srandovné názvy ? Pomáhalo to. Asi ako keď som si na strednej škole dal na stôl zmenšenú repliku Achillovej prilby, a keď sa mi strašne nechcelo ísť trénovať, občas som sa s ňou pohrával (mala uspokojivú kovovú váhu) a nakoniec som šiel. Bol to symbol, reprezentoval námahu, odôvodnenie prečo to vôbec robiť a bol symbolickou mentálnou reprezentáciou cieľa. A symboly sú mocné a nápomocné. Zvlášť keď majú dobré meno. Operácia Markowitz-Gadamer sa pôvodne volala Operácia Shotgun, resp. Operácia Pavučina, ale to nejako dostatočne nereprezentovalo celú vec. Ako ktosi povedal, vystihnúť niečo presne a takmer presne je ako keď počuť v diaľke búrku, alebo keď do vás udrie blesk. Efekt sa, subjektívne, veľmi líši...

3_Oxbridge profil: http://www.oxbridge.sk/profiles/pavol-kosnac/
4_Humanities na Oxforde: http://www.oxbridge.sk/2012/12/05/humanities-na-oxforde
5_Oxbridge, a čo sa robí, keď sa neštuduje: http://www.oxbridge.sk/2013/01/19/Oxbridge-ked-sa-nestuduje
Pavol Kosnáč 

piatok 18. januára 2013

Na stáži v Snemovni reprezentantov

Počas mesiaca júl som mal možnosť zúčastniť sa na mesačnej odbornej stáži v Komisii pre dopravu a infraštruktúru (Committee on Transportation and Infrastructure), ktorej predsedom je Kongresman John Mica. Stáž bola organizovaná Centrom pre Severoamerické štúdia (CNAS) Ekonomickej univerzity v Bratislave (EU) za podpory rektora EU a obom som vďačný za túto jedinečnú možnosť.

Keď sa snažím zhodnotiť túto stáž s odstupom času, musím ju hodnotiť veľmi pozitívne a to hneď z viacerých hľadísk. Už samotná možnosť stráviť mesiac v takej politicky významnej inštitúcií akou bezpochyby je americký Kongres predstavuje sama o sebe úspech. Bolo mi však jasné, že by som bol hlúpy, keby som nevyužil možnosti, ktoré mi pobyt nielen v Kongrese, ale aj v samotnom Washingtone ponúkal.

Samotná pracovná náplň stážistu v Kongrese sa často líši v závislosti od kancelárie jednotlivých kongresmanov, či počtu stážistov ako aj obdobia (ak zasadal Kongres, bolo práce nepomerne viac ako keď mal prestávku) a preto sa nedá jednotne definovať. V Komisii pre dopravu a infraštruktúru, do ktorej som bol pridelený z kancelárie kongresmana J.Micu, som bol jeden z dvoch stážistov, takže práce sa mi ušlo celkom dosť.

Samozrejme, nevyhol som sa ani klasickým stážistickým povinnostiam ako je kopírovanie, skenovanie dokumentov, či roznášanie pošty medzi Komisiou a jej jednotlivými subkomisiami, z ktorých viaceré sídlili v iných budovách. Ak bolo potrebné nachystať sálu pred zasadnutím Komisie, išiel som pomôcť, ak bolo treba nachystať podklady pre jednotlivých členov Komisie, ktorých bolo 58 (a to je v Snemovni reprezentantov spolu 22 komisií), podielal som sa na tom aj ja.

Nakoľko však tieto aktivity zvyčajne nezaberali celú pracovnú dobu o 9:00 do 18:00, mal som možnosť venovať sa množstvu ďalších zaujímavých aktivít a práve aj vďaka tomu bola moja stáž naozaj pestrá. Napríklad počas leta sa organizujú každý týždeň prednášky pre stážistov (ktorých je v kanceláriach 100 senátorov, 435 kongresmanov a 22 komisií naozaj hojne), na ktoré sú pozývaní rozliční zaujímaví hostia z radov senátorov, kongresmanov, ministrov, či vysokopostavených vládnych úradníkov, a na záver ktorých mali stážisti možnosť s nimi diskutovať.

Takisto niektoré väčšie štáty, ako napríklad Florida, mali vlastné zastúpenie pri Kongrese a každý týždeň organizovali prednášku jedného z kongresmanov svojho štátu určenú pre stážistov. Tam sme mali možnosť diskutovať nielen o politike, ale aj o ich osobnom živote, a dozvedieť sa napríklad akú dôležitú úlohu hrajú v ich politickej kariére ich manželky/manželia, či ako museli poniektorí popri vysokej škole pracovať nočné „šichty“, aby si dokázali zarobiť na školné. Vzdialenosť, ktorú človek pociťuje medzi politikmi a bežnými ľuďmi tu na Slovensku v Kongrese jednoducho nebolo cítiť a kongresmanom nevadilo s úsmevom odpovedat aj na otázky, na ktoré by väčšina slovenských politikov odvetila jednoduché „bez komentára“.

Rovnako ma milo prekvapila starostlivosť zo strany nielen Kongresmana Micu, ale aj ostatných členov jeho podporného tímu, či už v komisií alebo v jeho kancelárií. Vždy, keď prišiel na zasadnutie Komisie, nezabudol sa na chvíľu pri mne ako obyčajnom stážistovi zastaviť a prehodiť pár viet a uistiť sa, či niečo nepotrebujem. Rovnako sa ku mne správal aj jeho zástupca, ktorý bol zhodou okolností pred necelým rokom na návšteve Slovenska, takže viackrát sa v práci pozabudol pri rozhovoroch a spomienkach na Slovensko. Kongresmanov aide z jeho kancelárie nás zase takmer každý deň bral autom asi na polceste do práce, čo nám nielen ušetrilo čas a peniaze, ale zopár ranných vtípkov a podpochovačiek (bol veľmi neformálny so svojským zmyslom pre humor) vždy príjemne naštartovalo deň. Na záver stáže sme obaja slovenskí stážisti takisto dostali pozvanie na obed od Kongresmana Micu, kde sme mali možnosť sa s ním dlhšie porozprávať a rozobrať aj jeho slovenskú minulosť a aktuálne témy súvisiace so Slovenskom.  Jednoducho tú vzdialenosť medzi šéfom a najnižším podriadeným vôbec nebolo cítiť a vnímal som to tak aj na jeho vzťahu so svojimi podriadenými. Samozrejme, bol tam rešpekt z ich strany, ale aj úcta a vďačnosť za odvedenú prácu zo strany Kongresmana Micu.

Prehliadka Bieleho domu (kde sa dá ísť len v sprievode svojho kongresmana) ako aj „pristihnutie“ prezidenta Obamu ako práve nastupuje do svojej helikoptéry priamo na záhrade Bieleho domu, či takmer 5 hodinová prehliadka Snemovne reprezentantov a Senátu (po ktorej som mal však stále pocit, že sme nevideli všetko a že sa tam musím vrátiť) ako aj Kongresovej knižnice boli príjemným a zároveň aj cenným spestrením programu počas dní, keď Kongres nezasadal.

A ak zrovna zasadal a uskutočňovali sa hlasovania, bolo zaujímavé sledovať z balkóna pre hostí, ako taká zdanlivo jednoduchá činnosť vlastne prebieha. Na obrázkoch z televízie sme zvyknutí, že poslanci NR SR potichu posediačky hlasujú, avšak v Kongrese to vyzeralo viac ako počas prestávky nejakého kultúrneho podujatia. Kongresmani v skupinkách postávali a diskutovali a v sále bolo naozaj rušno, aj keď atmosféra vyzerala stále priateľská a človek si ani nestihol všimnúť kedy všetci títo „zástupcovia ľudu“ stihli vložiť do prístroja svoju kartičku a stlačiť zelené „Yea“ alebo červené „Nay“. 

Doteraz mám dobré spomienky na nespočetné debaty na pôde Kongresu na naozaj rozličné témy. S kongresovým kaplánom, ktorý hoci je katolícky kňaz (len druhý v 238 ročnej histórií), pôsobí na ekumenickej pozícií a zastupuje všetky náboženstvá a otvára zasadnutia Kongresu ekumenickou modlitbou, sme takmer 3 hodiny diskutovali o tom, akú má náboženstvo vo všeobecnosti úlohu v americkej spoločnosti a ako „freedom of religion“ neznamená „freedom from religion“. Na jednej z množstva recepcií organizovaných na pôde Kongresu som sa pre zmenu zarozprával s bývalým bolívijským konzulom vo Washingtone, ktorý si pri mne pospomínal aj na svoju návštevu bývalého Československa v časoch, keď moja prítomnosť na tomto svete ešte nebola ani plánovaná.

Rád som si vyberal z množstva rôznych diskusných panelov a prednášok organizovaných na pôde Kongresu, kde som sa napríklad dozvedel, ako americká vláda investovala milióny dolárov do bezpečnostných rontgenov na letisku, ktoré dokážu cestujúceho úplne „presvietiť“ a tým pádom ho nahého zobraziť na obrazovke bezpečnostnému agentovi, avšak ktoré nedokážu odhaliť prítomnosť výbušnín.Hlavné, že všetci majú pocit bezpečnosti... Po diskusií o ľudských právach v Číne som bol zase šokovaný zo zistení (o ktorých už bola dokonca napísaná nejedná kniha), že telá politických väzňov sú častokrát predávané na orgány a že Čína zažíva okrem ekonomického boomu, ktorého sú plné media, aj boom transplantačnej turistiky, o ktorom sa však už z mainstreamových médií nedozvieme...

Keďže Washington má popri federálnych vládnych úradoch aj množstvo think-tankov, tie ponúkali naozaj hojne zaujímavých prednášok. Stal som sa pomerne častým návštevníkom Heritage foundation, kde okrem iných prednášal aj Tony Abbott, bývalý minister vo viacerých austrálskych vládach, ktorý je aktuálne lídrom opozície v austrálskom Kongrese. Vďaka pánu Demešovi sme rovnako mali možnosť navštíviť centrálu German Marshall Fund, kde sa nám venovali hneď štyria analytici a riešili sme aj (v tom čase) nastávajúcu návštevu Ministra ZVaEZ SR. Milé bolo aj pozvanie od Chargé d´Affaires a.i. p. Zeleňáka na návštevu slovenského veľvyslanectva vo Washingtone.

Práve skutočnosť, že počas tejto stáže som mal možnosť zapojiť sa do toľkých aktivít rôzneho charakteru sa odrazila na celkovej veľmi pozitívnej skúsenosti z mesiaca stráveného vo Washingtone, D.C. Pomohla mi spoznať zblízka ako funguje legislatívny proces v najväčšom zákonodárnom zbore na svete, ako aj nazbierať množstvo užitočných skúseností, kontaktov a zážitkov, či vidieť, ako sú na pracovisku dôležité VZÁJOMNÁ dôvera a rešpekt medzi nadriadeným a podriadenými. Čo je však dôležitejšie, pomohla mi uvedomiť si, ako budúcemu manželovi a otcovi (snáď sa oboma v budúcnosti raz stanem), aké dôležité je pre úspešnú kariéru mať stabilné rodinné zázemie a podporu svojho manželského partnera/ky. Práve J. Mica bol toho jedinečným príkladom a za túto lekciu som mu vďačný. 

Michal Krčméry

streda 9. januára 2013

Kauza Bezák

Pôvodne som o "Kauze Bezák" nechcel písať. Po prvé ešte stále úplne nerozumiem tomu, čo sa stalo a po druhé myslel som si, že v našom spoločenstve sú múdrejší ľudia, ktorí by sa mali verejne ozvať. Avšak potom prišli verejné vyjadrenia niektorých členov Spoločenstva Ladislava Hanusa s ktorými nesúhlasím. Ani tie však nepretrhli mlčanie tých, na ktorých vyjadrenie som čakal. Rozhodol som sa preto konať.
Môj blog sa pokúsim napísať v „kolégiovskom duchu“. Hneď v úvode preto načrtávam svoju tézu, ktorou je snaha poukázať na ľudskú prirodzenosť v konaní arcibiskupa Bezáka. Budem sa snažiť dokázať, že správanie arcibiskupa je v súlade s prirodzeným konaním človeka a preto si podľa môjho názoru zasluhuje skôr podporu ako hanobenie. Ďalej sa pokúsim odpovedať odporcom, ktorí tvrdia, že nedávne mediálne výstupy Róberta Bezáka sú porušením poslušnosti či pošpinením dobrého mena cirkvi. Ďalej sa ohradím voči tým, ktorí sa snažia cirkev na Slovensku rozdeľovať na „bezákovcov“ a „pravoverných“ a pokúsim sa ukázať, že postoj pri ktorom som zástancom rovnako Róberta Bezáka, ako aj ostatných biskupov Slovenska vôbec nemusí byť dvojtvárny, či protichodný. Na záver sa pokúsim všetkým členom Spoločenstva Ladislava Hanusa pripomenúť ich poslanie hľadať pravdu aj v prípadoch, kedy je to nepríjemné či obzvlášť náročné.

Prirodzenosť
Náuka Cirkvi a teda aj učenie, ktoré sa presadzuje v našom spoločenstve hovorí, že zákony či normy v spoločnosti nesmú byť v rozpore s prirodzenosťou človeka. Homosexuálne manželstvá odsudzujeme preto, lebo odporujú ľudskej prirodzenosti. Komunizmus sme odsúdili preto, lebo bol v rozpore s prirodzeným správaním človeka. Klamstvo považujeme za zlé, pretože neprirodzene rozdeľuje myseľ človeka. Bohužiaľ, v tzv. „Kauze Bezák“ na prirodzenosť akosi zabúdame. Naopak, často obraňujeme postup,  pri ktorom sa človeku upiera jeho prirodzená túžba po poznaní pravdy a stáva sa, že hrešíme ľudí, ktorí boli násilne odlúčení od svojho biskupa preto, že chcú vedieť dôvody. Ja však na základe učenia Tomáša Akvinského považujem znalosť dôvodov za prirodzený začiatok konania, bez ktorého čin nemá pre vykonávateľa zmysel. Ak teda ľudia žiadajú vedieť dôvody prečo by mali rešpektovať rozhodnutie Svätej stolice, správajú sa podľa môjho názoru prirodzene a rovnako tak koná aj odvolaný arcibiskup. Alebo si skutočne myslíme, že veriaci, či biskup by mali robiť to, čo im v skutočnosti nedáva zmysel a takto odporovať svojej prirodzenosti? Okrem snahy poznať dôvody konania však existuje aj iná prirodzená túžba, ktorá je arcibiskupovi Bezákovi odopieraná. Každý, kto sa cíti nespravodlivo potrestaný sa prirodzene snaží brániť. Takéto ľudské konanie totiž smeruje k spravodlivosti a pravde po ktorých človek prirodzene túži. Otázkou však ostáva prečo takéto prirodzené konanie u nášho potrestaného arcibiskupa mnohí pokladajú skôr za vyplakávanie sa na verejnosti či nedodržanie cirkevných nariadení? 
Predpokladám, že každý z nás by krútil hlavou nad konaním otca, ktorý trestá svoje dieťa za čin, ktorý nespáchalo. Obzvlášť ak by sme vedeli, že otec  dieťaťu zakázal prehovoriť čo i len slovo na svoju obhajobu a rovnako mu nevysvetlil, čo zlé vykonalo. Tí odvážnejší z nás by sa dieťaťa dokonca zastali. Nechápem preto dôvod prečo na biskupa uplatňujeme iný meter. Možno preto, lebo Róbert Bezák nie je malý chlapec, ale arcibiskup Katolíckej cirkvi. Uvedomme si však aj to, že rovnako, ako chlapec v mojom príklade aj Róbert Bezák je človekom s ľudskou prirodzenosťou, ktorú v iných prípadoch správne a vehementne obraňujeme. 

Nadprirodzenosť
Niekto by však mohol namietať a tvrdiť, že existujú aj prípady, ako napríklad celibát, kedy potláčanie prirodzeného konania  vedie človeka k čnostnému „nadprirodzenému“ správaniu. Kňaz, rehoľník, či laik obetuje časť svojej prirodzenej túžby na vyšší cieľ, čo ho v konečnom dôsledku činí čnostnejším. Mnohí preto hovoria, že mlčanie, či poslušnosť bez „zbytočných“ otázok arcibiskupa by viedli práve k takejto nadprirodzenej čnosti. Musím napísať, že tých, ktorí vidia prehrešok biskupa v neposlušnosti dokážem, obzvlášť pri spomienke na niektorých svätých, do istej miery pochopiť. Títo ľudia sa snažia na problém nazerať trpezlivejšou a umiernenejšou optikou a určite nechcú Cirkvi ani arcibiskupovi zle. Takýto postup by sme však mohli pokladať za správny v prípade, ak by kauza Bezák bola skutočne iba otázkou poslušnosti. Všetky zákulisné informácie, najmä o spravovaní Trnavskej arcidiecézy a skutočnosť, že dokonca ani sám odvolaný arcibiskup nepozná jasné dôvody svojho odvolania vo mne však vzbudzujú zdanie, že táto kauza nie je hlavne o poslušnosti, ale práve naopak volanie po zdržanlivosti má v tomto prípade skôr len zakryť dôvod odvolania, či nebodaj umlčať arcibiskupa. V takomto prípade by však poslušnosť neplnila svoje poslanie, ale práve naopak bola by zneužitá ako prostriedok vďaka ktorému by sa zakrývala pravda a preto by bola skôr ľstivým úskokom ako „nadprirodzenou“ cnosťou.

Dobré meno
Existujú však aj iní odporcovia Róberta Bezáka, ktorí tvrdia, že mediálnymi výstupmi arcibiskup poškodzuje dobré meno Cirkvi. Aj s týmito kritikmi sa dá do istej miery súhlasiť, keďže tieto vystúpenia asi skutočne pošramotili obraz Cirkvi v očiach niektorých ľudí na Slovensku. Otázkou však je, či môžeme pokladať snahu o udržanie dobrého mena Cirkvi za nadradenú túžbe verejne vysloviť pravdu či úsiliu brániť sa voči krivým obvineniam. Ak by boli slová arcibiskupa lžou, Róbert Bezák by sa dopustil nehanebného previnenia. Avšak v prípade, že arcibiskup Bezák hovoril pravdu a ponúkol občanom Slovenska pravdivý pohľad na to, aká je situácia v Cirkvi na Slovensku potom mu veľmi nemáme čo vyčítať.

Veď predsa samotná pravda nemôže dobré meno Cirkvi poškodiť. Naopak, ak by sa jej postavenie zakladalo na klamstvách či zahmlievaní, nemôžeme hovoriť o dobrom mene v pravom zmysle slova, ale len o falošnom mene. Cirkev by sme tak znížili na úroveň akejsi politickej strany, či inej svetskej inštitúcie, ktorá cíti potrebu vyzerať neomylne. Skutočnosť je však taká, že ju aj napriek jej nadprirodzenému základu, tvoria rovnako, ako iné spoločenstvá hriešni a omylní ľudia, a preto jej konanie nie je bezchybné. Ak by sme sa aj napriek tomuto faktu pokúsili hrať sa na neomylných, robili by sme z nej to, čo nie je a tak by sme vytvárali len falošný obraz a nie dobré meno. Navyše tento obraz by sa skôr či neskôr zrútil, čo by jej dobrému menu v konečnom dôsledku mohlo len poškodiť.
Preto ak už chceme niekoho haniť za to, že poškodzuje dobré meno Cirkvi mali by sme naše výčitky smerovať skôr na toho, kto všetky krivdy o ktorých arcibiskup Bezák rozpráva spôsobil. Hanenie arcibiskupa je predsa podobne nelogické ako keby sme za všetky výčitky, ktoré sa na Cirkev zosypali po odhalení škandálu pedofilných kňazov obviňovali tých, ktorí o nich informovali, ba nebodaj obete, ktoré boli zneužívané a nie tých, ktorí ich spôsobili ich utrpenie či tých, ktorí sa tieto previnenia snažili zakryť. Ak už teda pokladáme za správne verejne niekoho karhať, obráťme svoj hnev na toho, kto dobré meno Cirkvi skutočne pošliapal.

Rozdelenie
Ďalšia vec, ktorú musím v tomto blogu spomenúť je skutočnosť ako ľahko sme sa nechali ovplyvniť vášňami a sami sme sa stali najväčšími rozdeľovačmi. Predpokladám, že niektorí  krátkozrako zmýšľajúci ľudia začnú aj môj článok vnímať ako probezákovský a teda protibiskupský, či dokonca protipápežský. Takéto posudzovanie či rozdeľovanie veriacich však kategoricky odmietam.
Tento článok sa vôbec nesnaží poburovať čitateľov proti ostatným slovenským biskupom, či nedajbože voči pápežovi. Práve naopak. Som si vedomý mnohých dobrých vecí, ktoré pre Slovensko vykonali všetci slovenskí biskupi. Osobne, či prostredníctvom médií som mal možnosť obdivovať prácu, bezprostrednosť, toleranciu, múdrosť či pokoru viacerých z nich. Preto verím, že našim biskupom nejde o to, aby Cirkvi či arcibiskupovi Bezákovi vedome poškodili. To však neznamená, že sa nesmiem zastať arcibiskupa Bezáka a musím všetko, čo v danej kauze konajú ostatní biskupi pokladať za správne. Osobne si myslím, že nezáujem o spolubrata či tón, akým prostredníctvom svojho hovorcu biskupi komunikujú s verejnosťou celej situácii vôbec neprospieva. Ak ma niekto za tento názor zavrhuje, sám rozdeľuje Cirkev, vytvára o nej nepravdivý obraz a zavrhuje značnú časť veriacich, ktorým záleží rovnako na spravodlivom konaní voči biskupovi Róbertovi Bezákovi ako aj na pravdivom posúdení konania ostatných biskupov Slovenska.
Za takéto vyjadrenia ma určite niekto obviní z dvojtvárnosti či protichodnosti. Tento môj postoj však takýto určite nie je. Naopak. Myslím, že takto uvažuje väčšina z nás. Tak ako všetci ľudia na svete i ja hľadám pravdu, ktorú mi Róbert Bezák priamo, odvážne, no predsa pokorne ponúka, čím si získal moje srdce. Rovnako si však pamätám aj na to, že som všetkých našich biskupov stále obraňoval, rešpektoval, poslúchal a ctil si ich. Nevidím preto dôvod na to, aby som sa teraz mal začať tváriť, že to, čo bolo pred koncom júna 2012 neexistovalo, respektíve, že to bola z mojej strany len pretvárka. Moja viera je stále rovnaká. Rovnako ako pred júnom 2012 aj teraz verím, že Cirkev je dielom Kristovým, ktoré ani pekelné mocnosti nepremôžu a rovnako stále verím a rešpektujem aj to, že biskupi sú nástupcovia Kristových apoštolov a preto majú aj napriek svojej ľudskej prirodzenosti a teda aj omylnosti rozhodujúce slovo pri spravovaní spoločenstva veriacich na Slovensku. Tento pilier mojej viery nerozkývali ani zlé jazyky, ktoré sa snažia Cirkev rozdeliť ani žiadne iné nepríjemné udalosti v jej vnútri.

Hanusovci? Naše spoločenstvo nesie meno hádam najväčšieho kritika (aj katolíckej cirkvi) v histórii nášho národa. Kto čítal knihu Pamäti svedka storočia, ktorá je prepisom, nahrávok rozhovorov s Ladislavom Hanusom vie, že on sám kritizoval mnohých kňazov, laikov, rehoľníkov, cirkevné inštitúcie, či dokonca aj biskupov. Priam až posmešným tónom sa vyjadruje o blahoslavených gréckokatolíckych biskupoch Gojdičovi a Hopkovi. O Spišskej kapitule sa kvôli jej vnútorným intrigám vyslovuje ako o nechutnom mieste a sám bol zdesený, keď počul, že by mal pôsobiť práve tu. Osobne som mal často krát problém prekusnúť jeho priamočiarosť a pri čítaní som zápasil sám so sebou. Nakoniec som však pochopil, že jeho slová sú pamäťami človeka, ktorý sa snažil vyrozprávať všetko čo zažil najpravdivejšie ako len vedel, že sú to slová človeka, ktorý sa pokúsil ponúknuť skutočný, nie iluzórny obraz o spoločnosti, ľuďoch, cirkvi i sebe. A práve za túto pravdovravnosť si Ladislav Hanus zaslúžil môj obdiv. Proti nemu však nikto z nás nevystúpil. Nikto z nás verejne nezaútočil na Ladislava Hanusa za to, že pred vtedajšími bohoslovcami odkrýval všetku cirkevnú špinu a nikto nevystúpil ani  proti tým, ktorí tieto pamäti vydali knižne a tak túto kritiku sprístupnili celému svetu. Ladislava Hanusa nikto neobvinil z porušovania džentlmenského kódexu, vyplakávania sa na verejnosti, z porušenia cirkevných pravidiel, či z použitia nevhodných prostriedkov, práve naopak. O to viac ma prekvapuje, že sa nebojíme haniť arcibiskupa Bezáka za to, že verejne odkrýva pravdu o vari najhoršie spravovanej arcidiecéze na území Slovenska po roku 1989. O to viac ma prekvapuje, že ho verejne karháme za to, že v dnešnej slobodnej spoločnosti povedal pred celým svetom pravdu rovnako, ako to urobil v čase, kedy bola Katolícka cirkev brutálne očierňovaná aj Ladislav Hanus, človek, ktorého meno nesie naše spoločenstvo.
Krčméry, Jukl, Neuwirth, Hanus títo všetci majú v mojich očiach jednu spoločnú charakteristiku. Všetci bojovali za pravdu a odmietli sa jej vzdať aj v tých najťažších skúškach. Dejiny nám aj na základe ich životných príbehov dokázali, že systém, ktorý sa pravdy bojí alebo ju potláča je odsúdený na zánik. Preto ak chceme, aby Cirkev na Slovensku napredovala nehaňme nikoho, kto dychtí po pravde, ale pomáhajme mu ju hľadať. A to nie len na poli filozofie, kultúry či náboženstva, ale aj na miestach, kde jej odkrývanie môže byť náročnejšie, nebezpečnejšie, nepríjemnejšie či bolestnejšie. Len tak totiž môžeme skutočne žiť to, k čomu sme povolaní a Cirkev na Slovensku skutočne posilňovať a hájiť jej dobré meno.

V tomto blogu som sa pokúsil na základe prirodzenosti človeka vysvetliť prečo si myslím, že správanie Róberta Bezáka si zasluhuje skôr podporu ako kritiku. Ďalej som sa pokúsil odpovedať na základné výčitky, ktoré boli voči arcibiskupovi vznesené a ohradil som sa voči tým, ktorí sa na základe tejto kauzy snažia rozdeliť Katolícku cirkev na Slovensku. Na záver som sa snažil poukázať na to, že boj o pravdu je hlavným poslaním všetkých veriacich, obzvlášť členov Spoločenstva Ladislava Hanusa a to aj v prípadoch, keď je tento boj komplikovaný, nepríjemný, či bolestný.

PS: Na pravej ruke s hrdosťou nosím KAN ALUMNI prsteň. Taký istý prsteň právom vlastní aj emeritný trnavský arcibiskup Róbert Bezák. Na tomto prsteni sú vyryté slová VERVM, BONVM, PVLRCHVM- Pravda, Dobro, Krása. Ja môžem s radosťou napísať, že som mal možnosť desať mesiacov učiť sa týmto cnostiam v KAN v Trnave a jedným z najžiarivejších príkladov ich skutočného prežívania bol pre mňa práve otec arcibiskup Róbert Bezák, nami nazývaný jednoducho Páter. Na základe tejto skúsenosti verím, že Róbert Bezák je stále vynikajúcim arcibiskupom a preto verím aj v to, že všetko, čo koná robí na väčšiu slávu Božiu a na slávu Cirkvi.

Michal Čop