pondelok 2. februára 2015

K referendu

Ľudia, ktorí iniciovali referendum tvrdia, že v západnom svete prebieha kríza manželskej kultúry. Príčinou je zabúdanie na to, čo znamená ideál manželstva. Dôsledkami sú rozvodovosť, následky na psychickom zdraví deti, či nepriaznivý demografický vývoj. A teraz ešte ohrozujú manželstvo a rodinu aj tí homosexuáli! 

Odporcovia štátom uznaných homosexuálnych partnerstiev nepovažujú za príčinu všetkých týchto negatívnych fenoménov homosexuálne partnerstvá, ale snahu o uznanie a zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov s manželstvom vnímajú ako ďalší zo série prejavov úpadku ideálu manželstva. Odmietnuť iniciatívu Aliancie za rodinu len preto, že sú to kresťanskí bigoťáci, ktorí robia z homosexuálov zlých, dúhovými farbami pomaľovaných orkov, útočiacich na Hobitov, v ktorom dobrí hobiti žijú v manželstvách, ktoré gýčovito opisujú polofanatickým jasom v očiach a ktoré neodzrkadľuje reálny stav spoločnosti, je nepochopením ich postoja a nesprávnym dôvodom na odmietnutie uvažovania o otázkach tohoto referenda.
           
Napriek tomu, že o témach referenda bolo toho na internete napísaného veľa, rozhodli sme sa, napokon, pripojiť svojou esejou do diskusie. V tejto eseji sa pozrieme na niektoré argumentačné línie podporovateľov referenda, ktoré boli publikované v posledných týždňoch a mesiacoch.

Referendum je bojom o pojmovú čistotu

Zástancovia referenda sú presvedčení o tom, že pojem manželstva nie je zlučiteľný s pojmom homosexuálneho manželstva. Jozef Fekete na blogu SLH rozoberá tento problém z filozofického hľadiska, pričom sa opiera najmä o učenie G. W. Leibniza, matematika z 18. storočia. Tento článok pomenúva postoje zástancov referenda, ktorí v diskusii argumentujú tým, že homosexuálne partnerstvo nemôže byť manželstvom, lebo by sa zmenila definícia manželstva (a to by malo tragické následky, napríklad nový album Elánu).

            Tvrdí, že úmyselné celoživotné spoločenstvo muža a ženy, úplné hetero-sexuálne spoločenstvo, celostné rôzno-pohlavné spolužitie a manželstvo je to isté, lebo pojem manželstva je evidentne budovaný na typológii muž-žena. A záverom: „hetero-pohlavné manželstvo je v plnom a opodstatnenom význame označením, ktoré napĺňa obsah typologicky pôvodného pojmu manželstva. Na strane druhej homo-pohlavné spolužitie nemôže byť nazvané manželstvom, pretože neoprávnene presahuje logicky a jazykovo jasne zakotvený, evidentne pochopiteľný a presne účinkujúci pojem manželstva.“

Schéma argumentu je v jednoduchosti takáto: pojem B (homosexuálne manželstvá) nemôže byť zlučiteľný s A (manželstvo), lebo pojem A je v jazyku ukotvený a súvisí s typológiou muž-žena. Ale z jazyka samo osebe nijako nevyplýva, že manželstvo musí byť založené na typológii muž-žena, aj keď historicky to tak bolo. Ale ak aj niečo pretrvalo nezmenené 734 rokov, neznamená, že je to správne a že to tak má byť. A navyše, tento argument sám osebe nie je argumentom proti homosexuálnym zväzkom (manželstvám). Jeho absurdnosť môžeme ukázať aplikovaním rovnakej argumentačnej schémy pri diskusii o volebných právach žien.

Predstavme si diskusiu o volebných právach žien. Išlo prijatím volebného práva žien o deformáciu pojmu „volič“? Podľa niektorých určite – jeden z argumentov proti zavedeniu volebného práva pre ženy bol, napríklad: „all government rests ultimately on force, to which women, owing to physical, moral and social reasons, are not capable of contributing." Alebo: „Because the spheres of men and women, owing to natural causes, are essentially different, and therefore their share in the public management of the State should be different.“

Prijatím volebných práv žien sa podľa Jozefovho článku pojem volič deformoval – doteraz pod tento pojem legitímne spadali, na základe typológie žena-muž, iba muži, keďže mali „silu“ (povedzme, že fyzickú), ktorá bola štátotvorná, a ktorú ženu jednoducho nemali. Pojem volič je predsa nevyhnutne previazaný so štátotvornosťou, ktorá spočíva na sile, a ktorú majú len muži. A takáto pojmová deformácia, no fuj!

Samozrejme, ide o veľké zjednodušenie – ale má slúžiť na ilustráciu toho, že Jozefov argument a výzva na pojmovú čistotu sami osebe neobstoja bez toho, aby sme súhlasili s jeho predpokladom, že manželstvo je nevyhnutne založené na vzťahu dvoch ľudí, ktorí majú možnosť pri pohlavnom styku počať dieťa. Zdá sa, že ak niekto chce chrániť pojmovú definíciu manželstva, je asi najlepšie, aby vytrhol stránku z výkladového slovníka a dal si ju zalaminovať.

Ale práve tu sa začína spor medzi obhajcami a oponentmi „mimomanželských manželstiev“. Dosť dobre si dokážeme predstaviť takú definíciu manželstva, podľa ktorej budú manželstvom aj homo-, aj hetero- manželstvá. Táto definícia môže znieť napríklad takto: manželstvo je verejne vyznaným vzťahom dvoch ľudí, ktorí sa rozhodli sľúbiť si vernosť do konca života.

Čo manželstvo je a čo nie je, vol.1

            Iný blog vychádzajúci z prostredia SLH posúva diskusiu ďalej v tom, že poukazuje na škodlivé dôsledky prijatia manželstiev. V súlade s tradičnou koncepciou manželstva sa „vytratí otvorenosť pre počatie dieťaťa“ a z toho vyplýva stratenie sa „požiadavky vernosti a výlučnosti s ohľadom na dobro dieťaťa“. Aj keď dobro dieťaťa je dobrou motiváciou byť svojmu partnerovi verný, autori neukazujú, ako táto požiadavka vyplýva z prítomnosti partnera, a či sa stráca, keď dieťa nie je prítomné.

Predstavme si situáciu, kedy manželka, ktorá sa necíti milovaná svojím manželom, prenáša svoju nervozitu a nešťastie na dieťa. Vyspí sa s kolegom, ktorý jej venuje pozornosť, cíti sa milovaná, doma je spokojnejšia a rovnako je spokojnejšie aj dieťa. Manžel sa nič nedozvie. Autori by asi súhlasili s tým, že takáto situácia nie je úplne v poriadku, aj keď dieťa má teraz doma lepšie podmienky. Rovnako by asi nesúhlasili s tým, že požiadavka vernosti a výlučnosti je neprítomná u neplodných párov. Zdá sa, že požiadavka vernosti a výlučnosti v manželstve má (aj) iné zdroje, ako prítomnosť dieťaťa a domácu pohodu s ohľadom na jeho dobro. Aj keď uznáme, že k manželstvu patrí vernosť a výlučnosť, autori neukazujú, prečo by sa táto požiadavka mala stratiť pri homosexuálnych zväzkoch – príkladmi sme chceli ukázať, že tieto požiadavky majú aj iné zdroje, ako je dobro dieťaťa.

Autori ďalej tvrdia, že prijatie homosexuálnych zväzkov ohrozí aj manželskú kultúru  heterosexuálnych párov – a to tým, že sa základom manželstva stane emocionálny zväzok, rovnako ako ju oslabilo zavedenie jednoduchších rozvodov.

            V prvom rade, nie je jasné, ako presne prijatie homosexuálnych manželstiev ohrozí manželskú kultúru. Bez longitudinálnych výskumov nevieme ani v náznakoch, ako ovplyvnia heterosexuálne páry. Môžeme si dokonca myslieť, že homosexuálne manželstvá manželskej kultúre pomôžu – homosexuálne páry môžu ísť príkladom párom, ktoré kohabitujú, a poukázať, že má zmysel spraviť takýto verejný záväzok.

            V druhom rade je podľa nás karikatúrou partnerských vzťahov, keď autori píšu, že po odstránení požiadavky možnosti mať deti pri uzatváraní manželstva, zostane  z manželstva len „emocionálny zväzok“. Tento obraz manželstva sa objavuje vo viacerých argumentoch, napríklad v knihe „Čo je to manželstvo?“. Tento obraz, ktorý pripisujú „LGBT aktivistom“, používajú aj v ďalších miestach eseje, kde chcú ukázať, že vlastne každý emocionálne nabitý zväzok by mohol byť nazvaný manželstvom.

Podľa nás je karikatúrou preto, že dôraz sa nepresúva z možnosti mať deti na „emocionálny zväzok“, ale na ochotu prijať na seba záväzok, povinnosti a možnosti spojené s partnerským životom. Preto tvrdenie, že veľkú časť vzájomných ľudských vzťahov by sme mohli volať manželstvami iba preto, že je prítomný silný emocionálny vzťah, nie je dobrým argumentom proti možnosti homosexuálnych manželstiev. V centre manželstva môže popri silnom emocionálnom vzťahu byť práve ochota zaviazať sa prežiť život s týmto partnerom, bez ohľadu na to, či majú možnosť mať deti.

Čo manželstvo je a čo nie je, vol.2

Ďalším zdrojom argumentov už spomínaná kniha „Čo je to manželstvo?“, ktorá je príspevkom do debaty v USA. Časť argumentov z tejto knihy predložil v diskusii Pod Lampou Juraj Šúst, argumenty z tejto knihy používa aj Patrik Daniška z Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku.

Hlavný argument knihy „Čo je to manželstvo“ je asi takýto: existuje koherentná koncepcia manželstva (tradičná), ktorá sa v práve prejavuje uznaním manželstva výhradne medzi mužom a ženou. Súčasné snahy zmeniť zákony v prospech homosexuálnych manželstiev vychádzajú z nepochopenia tejto koncepcie a tieto zmeny vyústia v neželanú redefiníciu manželstva. Okrem posilnenia nežiadúcich trendov, strácania sa pôvodného zmyslu a oslabovania spoločenského významu manželstva sa však strácajú dôvody prečo vôbec upravovať manželstvo ako právny vzťah a celá koncepcia manželstva stráca na koherencii.

V centre tohto argumentu stojí pojem „úplnej jednoty“, ktorý tvorí jadro manželstva a odlišuje ho od ostatných vzťahov. Úplná jednota je dosiahnutá, keď sú partneri zjednotení na vôľovej, emocionálnej aj telesnej úrovni. Zjednotenie znamená zameranie na spoločný cieľ – vôľová jednota je zrejmá, emocionálna znamená, povedzme, mood is right pre oboch, a telesná je kameň úrazu.

Tak ako je jednota futbalového mužstva dosahovaná nie tým, že majú všetci dve nohy na kopanie a rovnaké dresy, ale tým, že sa spoločne snažia vyhrať, tak je telesná jednota dosahovaná vtedy, keď viaceré telesné orgány pracujú pre organizmus (napr. zdravie). Orgány v našom tele nie sú zjednotené preto, že sú nakopené pod kožou, ale preto, že vykonávajú a koordinujú svoju činnosť tak, aby organizmus fungoval. A ako môžu dosiahnuť telesnú jednotu dvaja ľudia? Autori tvrdia, že len sledovaním biologického cieľa[1], na ktorý ani jeden z partnerov nestačí sám – sexom nasmerovaným na reprodukciu. V centre manželstva teda nie je len láskyplný vzťah dvoch ľudí, ktorí chcú spoločne stráviť život, ale rovnako dôležitá je možnosť mať deti.

Pojem „úplnej jednoty“ a nutnosti spájať sex s reprodukciou sa bude zdať ľuďom žijúcej v súčasnej väčšinovej sexuálnej kultúre úplne cudzí. Sex nie je vnímaný ako nevyhnutne spojený s reprodukciou, ale ako aktivita, ktorá má dostatočné odôvodnenie sama osebe. Kým prívržencom tradičnej koncepcie manželstva sa zdá táto kultúra ako prejav morálnej laxnosti (lebo sex patrí do manželstva, a daj dole ten kondóm, otvorenosť životu!), väčšina vidí sex ako špeciálnu, intímnu hru, ktorá má dostatočné odôvodnenie v sebe samej bez ohľadu na možnosť reprodukcie – tá je videná ako nie podstatná zložka sexu, špeciálna možnosť, ktorá má svoj čas a ktorú je dobré kontrolovať.

Toto však nie je nekontroverzná téza. Juraj Šúst vo svojej recenzii knihy „Čo je to manželstvo“ poukazuje aj na inú možnosť obhajoby manželstva ako zväzku ženy a muža, vychádzajúcej zo staršej prirodzenoprávnej tradíci, v ktorej manželstvo vychádza práve z účelu sexu, ktorým je reprodukcia. Zjednodušene: sex je správny vtedy a len vtedy, keď ním sledujeme jeho biologickú funkciu – reprodukciu (aby to nebolo príliš, stačí sa pred ňou „neuzatvárať“). Keďže je pomerne veľká pravdepodobnosť, že splodíme potomka, je nutné pripraviť mu čo najlepšie podmienky pre výchovu – a práve na to slúži inštitúcia manželstva.

Podmienkou toho, čo je správne konanie, je v tomto modeli „prirodzený“ účel rôznych kapacít, možností a vlastností, ktoré ako ľudia máme. Problém nastáva, keď sa začneme pozerať na to, čo znamená prirodzené a neprirodzené. Označili by sme fajčenie za neprirodzené, keď dýchacie orgány máme na to, aby náš organizmus získaval kyslík z atmosféry? Považujeme za neprirodzené spievanie, aj keď hlasivky máme na to, aby sme spolu vedeli komunikovať (a vystríhať sa pred nebezpečenstvom?) Označili by sme hranie paintballu za neprirodzené, keď ruky máme na to, aby sme vedeli rodrúzgať hlavu mamutovi, z ktorého mäsa prežije celý kmeň celú zimu? Ťažko. Argument, ktorý poukazuje na „prirodzený“ účel vecí, nefunguje.

No napriek tomu, že sex sa dnes väčšinovo chápe odlišne, toto samotné nemusí byť výhradou proti argumentu z knihy „Čo je to manželstvo“. Argument by znel asi takto: aj keď je úplne v poriadku rozmýšľať o sexe inak ako o nevyhnutne reprodukcii otvorenej aktivite, manželstvo stále zostáva špeciálnym vzťahom ženy a muža, ktoré je nasmerované k reprodukcii a výchove detí - nie z povahy sexu, ale ukazuje sa to ako solídna inštitúcia, ktorej cieľom je vytvárať deťom ideálne prostredie pre zdravý vývoj – oproti iným možným zväzkom, napríklad registrovaným partnerstvám, ktoré síce môžu byť OK a štátom podporované, no nemajú dôraz na reprodukciu a výchovu detí.

            Autori obraňujú túto koncepciu poukázaním na možné absurdné dôsledky toho, keď v centre pojmu manželstva nie je možnosť reprodukcie – napríklad, prečo by mohli manželstvo uzatvárať len dvaja ľudia, a v záujme rovnosti pre všetkých nie, povedzme, traja alebo viacerí ľudia? Autori predkladajú tento argument proti redefinovanému manželstvu, tento argument však neobstojí – polygamia a polyandria sa vyskytovala aj v minulosti a súčasnosti ako akceptovaná forma heterosexuálneho manželstva, a teda sa zdá, že nie je problémom spojeným s (ne)prítomnosťou reprodukčnej možnosti vrámci manželstva.

            Ďalším argumentom je zrušenie požiadavky exkluzivity a trvácnosti manželstva, ktorá vyplýva z možnosti mať deti. Už vyššie sme ale poukázali na to, že aj keď prítomnosť dieťaťa môže byť dobrou motiváciou vydržať s jedným partnerom celý život, nie je jasné, ako táto požiadavka vyplýva z možnosti mať deti. Čo ak pár dieťa nemá? Navyše, nevera ako porušenie požiadavky exkluzivity je porušením záväzku partnerovi, aj keď samozrejme, môže mať zlé dôsledky na život dieťaťa (napr. vytvorením rodinnej nepohody, ktorá končí rozvodom). Vytrvať v manželstve však nie je dobré (iba) preto, že opak by mal na dieťa negatívne následky – napokon, keď dieťa vyrastie a založí si vlastnú rodinu, očakávanie vernosti a exkluzivity zostáva, aj keď s ohľadom na dieťa nie je potrebné. Preto si myslíme, že požiadavka vernosti a exkluzivity je súčasťou záväzku partnerovi, a prítomnosť dieťaťa túto požiadavku zosilňuje a pridáva novú úroveň motivácie, no v prvom rade z nej tieto požiadavky nevyplývajú.
           
            Okrem straty koherencie (na ďalšie slabiny argumentu z koherencie poukazuje Juraj vo svojej recenzii) je ďalším argumentom oslabovanie manželskej kultúry, keďže mladí ľudia a deti budú vyrastať v spoločnosti, ktorá nevidí manželstvo ako ideál vzťahu zameraného na reprodukciu, ale iba akýsi „emocionálny zväzok“, ktorý, keďže emocionálna náklonnosť môže zo vzťahu veľmi rýchlo vyvanúť, je veľmi nestáli. Keďže mladí ľudia budú vyrastať v prostredí, kde je ideál manželstva zahalený jeho rôznymi pseudoformami (homosexuálne manželstvá, ale aj heterosexuálne manželstvá, ktoré nechcú mať deti), budú mať menšiu šancu dosiahnuť na tento ideál.

Paradoxne, tento argument možno použiť aj na obhajobu homosexuálnych manželstiev. Veľa problémov, ktoré vidia a uznávajú takmer všetci (napríklad vysoká rozvodovosť) je podľa nás spôsobená istými formami individualizmu a neochotou zobrať na seba povinnosti a záväzok, ktorý so sebou prináša manželstvo. Zdôrazňovanie dôležitosti tohto záväzku (napríklad aj prijatím homosexuálnych manželstiev) je jednou z možností, ako proti tomuto trendu bojovať na úrovni zákona (aj keď je zrejmé, že manželská kultúra sa nezmení bez silných občianskych spoločnosti.
           
Záver

Takto stoja proti sebe dve koncepcie manželstva – jedna vidí v centre manželstva ochotu a záväzok stráviť a zdieľať s niekým život, druhá vidí ako nutnú podmienku popri tomto záväzku aj možnosť reprodukcie. Prvá rozširuje pojem manželstva tak, že môže označovať aj homo-, aj hetero- manželstvá. O „deformáciu“ pojmu ide iba vtedy, pokiaľ uznávame, že jedine možnosť reprodukcie dáva pojmu manželstvo zmysel. Ako sme sa snažili ukázať v našej úvahoeseji, argumenty v prospech tradičnej koncepcie manželstva nie sú až také silné. Zároveň sme sa snažili poukázať na to, že chápanie manželstva ako záväzku dvoch ľudí, ktorí sa spolu chcú pretĺkať životom bez ohľadu na možnosť mať spolu deti, nie je o nič menej koherentnou koncepciou a nemusí mať zlé dôsledky pre spoločnosť, ako sa snažia ukázať odporcovia homosexuálnych manželstiev.

Uvedomujeme si, že reálny problém ako nastaviť zákony tak, aby manželstvo nemohli uzatvárať ľudia len kvôli sociálnym výhodám, lebo uznanie iných ako heterosexuálnych manželstiev by toto právo priznalo väčšiemu počtu ľudí. Zároveň sme sa nevenovali problému, ktorý súvisí s homosexuálnymi manželstvami a významne prehlbuje debatu – otázka adopcii a rodičovstva homosexuálnych párov. Napriek týmto limitom a napriek tomu, že sme neprešli všetkými argumentami v prospech tradičných manželstiev si však nemyslíme, že zástancovia tradičného manželstva by podali presvedčivé argumenty v prospech svojej koncepcie.

Dodatky

Nakoniec by sme sa len v krátkosti vyjadrili k niektorým bodom, ktoré sú podľa nás znepokojivé, no v niektorých kruhoch zostali bez povšimnutia. Vo viacerých rozhovoroch a blogoch (napr. TU a TU) sa objavilo označenie homosexuálov ako “homosexuálne cítiacich osôb“. Podľa nás je toto označenie do istej miery dehonestujúce. Homosexualita nie je iba pocit – posledné desaťročia sa z nej stala možná legitímna identita so svojou históriou, spôsobmi správania, vlastnou kultúrou atď. Identitou myslíme jednoduchú vec – spôsob, akým sami seba ľudia opisujú a čo je pre nich v živote hodnotné.

Historicky vznikli rôzne možné identity – napr. Slovák alebo moslimka, ktoré ľudia používajú na opísanie seba samých. Na základe toho, že sexualita sa stala relevantnou kategóriou pre vytvorenie vlastnej identity, možno hovoriť o homosexuáloch ako menšine. A na základe tejto menšinovej identity sa dožadovať práv a rovnosti, rovnako ako sa napríklad vzhľadom na príslušnosti k náboženským identitám dožadujeme inštitúcii a ich spoločenského rozpoznania a uznania. Túto líniu rozmýšľania však väčšina podporovateľov referenda ignoruje, a namiesto diskusie o legitimite týchto požiadaviek ich, podľa nás rétorickým ťahom, odsúva „pod koberec“.

Obzvlášť znepokojujúce je to najmä v prípade, že napríklad autori blogu vychádzajú z názoru, že zákony majú mať výchovnú funkciu. Vyznieva to tak, že ako homosexuálov vás máme radi, ale máme tu zákony, ktoré vás majú vychovávať k tomu, aby ste sa správali v rámci toho, čo považujeme za normálne (a úplne ignorujú čo i len možnosť diskusie o legitimite ich požiadaviek). Nehovoriac o výzvach tieto „nezriadené pocity“ liečiť.

            Zároveň je pre nás nepochopiteľný postoj istej časti odbornej obce, ktorá podpísala dokument „Odborné stanovisko k "rodovému scitlivovaniu" detí“. V prvom rade sa text zakladá na 657593181 na neúplných, nevedeckých a nesprávne citovaných zdrojoch. Napríklad, vo vyhlásení sa píše, "že pochybné zásahy do prirodzeného vývoja dieťaťa môžu vyvolať neželané duševné poruchy. (...) Osobitne sa v spojitosti s rodovým scitlivovaním detí otvára otázka vyvolania poruchy rodovej identity" (transexuality). 

Na základe našich vedomostí však tvrdíme, že žiadna štúdia neukázala, aký vplyv má prostredie na vývin poruchy rodovej identity. 657593181 Štúdia, ktorú autori vyhlásenia citujú, sa touto témou nezaoberá. Citovaná štúdia porovnáva výskyt psychických porúch a problémov u mladých, ktorých vychovávali počas celého detstva iba biologickí rodičia, s výskytom psychických porúch u mladých, ktorých rodičia mali mimomanželský vzťah s osobou rovnakého pohlavia, pričom tento vzťah mohol trvať od niekoľko mesiacov do niekoľko rokov. Chýba kontrolná skupina, v ktorej by boli mladí, ktorých rodičia mali mimomanželský heterosexuálny vzťah. Článok neposkytuje podporu pre obsah Vyhlásenia.

Ďalej, autori, medzi ktorými je určite mnoho zástancov pojmovej čistoty, nesprávne používajú pojem rodová ideológia. Rodová ideológia je nadradený pojem, ktorý zahŕňa rôzne typy názorov na rodové role od tradičných po liberálne. V rétorike vyhlásenia sa však rodová ideológia nesprávne používa len na označenie extrémne liberálneho postoja, čo svedčí o neznalosti problematiky.

Autori sú Ondrej Močkor, Andrej Zhaňač a časťami textu a poznámkami prispela Hana Kutlíková.




[1]              Ponúkajú sa aj iné možnosti telesnej jednoty. Mám masérku, ktorá mi vie úplne dokonale rozmasírovať časti chrbta, na ktoré ja sám nedočiahnem. Tú polhodinu každé dva týždne venujeme dobru (môjho zdravia), na ktoré moje telo samé nestačí (fakt tam nedočiahnem, nie som biologicky vybavený).